Milovali sme muziku. Platne sme chodili kupovať na čierne burzy. Dali sme ako partia dokopy bank a nakúpili sme za to LP-čka skupín, ktoré sa v nemeckom Metal Hammeri umiestnili na posledných priečkach recenzentských tabuliek. To sme brali ako záruku kvality, lebo o Whitesnake sme nejavili záujem. Ale taká Sepultura alebo Obituary zneli tajomne a nádejne, lebo „dojč" kritici písali, že tie kapely nevedia hrať. Debily, nevedeli, čo chcú mladí... Tak ako komunisti.
Dvaja z partie išli do Bratislavy predať platne, ktorých sme sa nevedeli zbaviť v Ostrave, ale aj tam to bolo ťažké, lebo naše hlavné mesto v tej dobe ovládol punk. Do Prahy sme nechodili často, lebo to bolo ďaleko, ale občas sa našiel nejaký šialenec, ktorí sa obetoval. Černá louka v Ostrave to však istila každú sobotu ráno. Nikdy v živote nezabudnem, keď nám tam chceli predať „seno" (v tej dobe sa tak nazývala marihuana). Kamarát Fero poklepal dílerovi po hlave a pohotovo mu odvetil, že nie sme žiadny sedliaci, kravy doma nemáme, takže žiadne seno nepotrebujeme. Potom začal niekto kričať „razia" a bolo po poľnohospodárskej téme. Všetci sme sa rozpŕchli do hmly rozvidnievajúceho sa rána. To bola mela, keď zrazu šprintujete s igelitkou plnou platní a pozorujete okolo seba ten chaos - pani v stredných rokoch vybieha v gaťkách spoza stromu (kde si skúšala rifle, ktoré sa okrem Tuzexu nedali voľne kúpiť, teda ak nerátam slovenskú otrasnú značku „Pre kone"), Vietnamci balia elektroniku systémom „na jeden krát všetko do deky" a ja v mysli zúrim, že som nestihol kúpiť čisté kazety TDK D či Maxell UR, aby som aspoň pri kšefte uzavrel s Depešákmi mier. Keď sa jednalo o zisk (na pivo), triedny účesový boj zanikol.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
