V Indii sú žobráci, postihnutí a opustené deti bežná vec. Keď za deň vidíte desať takýchto chodiacich osudov, stanete sa voči tejto „bolesti sveta“ apatický. Človeka to až zabolí, keď zistí, ako výkonne pracuje vyrovnávajúca pamäť na ľudské utrpenie. Proste to príjmete také, aké to je a hotovo. Nič iné vám totiž nezostáva, pretože pomôcť celému svetu sa jednoducho nedá.
Sledoval som ho. Moje vnútro mi automaticky zakázalo vybrať foťák a chladne učiniť „clivé“ zábery. Od súcitu mi stiahlo žalúdok. Obratom som dvihol pohľad k nebu a začal ďakovať vesmíru, že som zdravý. „Bože, pošli sem na exkurziu všetkých tých, ktorí sú neustále nespokojní s bradavicou na nose. Tých, ktorí nie sú spokojní s frajerkinými rozliatymi prsiami, vačkami pod očami, farbou očí, mľandravým zadkom, riedkymi vlasmi, tenkými perami, nízkym vzrastom, malým penisom, veľkými pyskami, vráskami, nadbytočnými či chýbajúcimi kilami,“ modlil som sa za druhých tak po „svojom“.
Ako som dokomunikoval s deduškom, zaregistroval som na oblohe krúžiť nejaké veľké zviera. „Je to sup či orol? A vlastne je to jedno,“ dumal som si. V prvom rade som nechápal, čo robí tento vzdušný predátor nad rušným centrom niekoľko miliónového mesta. „Ty sa nebojíš? Aj vtáctvo postihuje besnota?“ pýtal som sa myšlienkami zvieraťa. Znenazdajky ma prepadol strach, že priletí na zem a uchmatne toho neboráka. A on ako keby ma počul!
Okrídlené monštrum zapikovalo smerom k zemi a zobralo ho do pazúrov! Našťastie „len“ nejakého vychudnutého psa, ktorý otupený slnkom nestihol utiecť.
Po sekundách, ktoré v skutočnosti trvali stáročia, sa mi do žíl vrátila krv. Lapal som po dychu. Pár Indov so mnou sledovalo bizarné predstavenie divadla života, ostatným to asi pripadalo ako bežná vec. Postihnutý mrzák celú záležitosť ani len nezaregistroval takisto ako množstvo iných okoloidúcich. Položil som nedojedenú placku plnenú zeleninou na múrik a otrasený odchádzal.
Nechodím do kostola a moja mama mi neustále dohovára, že sa táram po svete kvôli tomu, že niečo neustále hľadám. Že mi určite niečo chýba, že by som mal čítať písmo sväté, že potom by som už nemusel toľko cestovať a moje vnútro by naplnil pokoj. Ako jej mám vysvetliť, že vesmírne kázne sa dejú každou sekundou bytia všade navôkol nás? Že stačí otvoriť oči? Že nemusíte byť ani v Dillí a pochopíte, že Boh sa nám prihovára všade. V Martine, v Bikaneri, v Londýne i v San Maríne. Cez slzy, plač, smiech, radosť, stromy, vtáky, hory, potoky...
A tak občas niečo z tých mojich „zbytočných“ potuliek napíšem a potajme dúfam, že zmiernim aspoň niekoho OBROVSKÉ ZÚFALSTVO nad čerstvo klíčiacim akné na nose.
K fotkám: My Európania sa učíme "prežívať", no mnoho ľudí na svete sa snaží "prežiť".
Buďte šťastní, Pavel "Hirax" Baričák
PS: Najbližšie čítačky Hiraxa: 23.5 o 14:00 - 15:00 hod, Martin, Turčiansky festival zdravého životného štýlu (organizuje Slnko v srdci: http://www.slnkovsrdci.sk ) a 27.5 Bratislava (miesto a presný čas bude upresnený).
