Čo je toto za dobu? Nevera kvitne, ako ľalie pod susedovým oknom. Láska sa stratila, city udupali ťažké kopytá ľudských pomýlených hodnôt a sex usadol na najvyšší trón, ako erb vrcholu osobnej súťaživosti o skalp najväčšieho j.b.ča či posteľnú lovkyňu mužov. Okrem dospievajúcich tínedžerov a čerstvo zamilovaných už v lásku do konca života neverí snáď nik. Vernosť sa váľa v kale ľudských výkalov, ktoré stekajú z preplnených úst lacnej prostitútky. Z celej tejto civilizácie dvadsiateho prvého storočia vytekajú šťanky všetkými možnými dierami a zhasínajú jeden ostrov lásky, vernosti, nepoškvrneného manželstva, pokory a ľudského dobra za druhým.
– Paľo, ja už nechcem ísť do vzťahu. Potrebujem sa vyhojiť, – vraví mi kamarát (nazvime ho Ďábel).
– Ale veď sa ti Petra páči. Čo ju chceš iba namotať, vyspať sa s ňou a hotovo? A okrem iného, má chalana. Je to arabský študent. Kým ju balil, prekladal som jej z angličtiny jeho SMS-ky, poznám ho, – odpovedám.
– Ja už proste nechcem stále niečo riešiť, trápiť sa – pretože ona sa proste stále musela stretávať so svojimi priateľmi a bývalým, ustupovať, pretvarovať, nebyť sám sebou, počúvať reči ako od mami, cítiť sa ako malý chlapec – prečo sa otáčam po druhých babách a byť nastúpený v pozore presne na minútu pred frajerkou, keď práve vtedy by som radšej sedel s tebou na kofole..., – vysvetľuje mi Ďábel.
– Aha, takže necháš to na ňu. Ak príde na sex, bude to ok, ale hlavne nech sa do teba nezaľúbi, pretože ty teraz na chodenie nemáš „náladu“, – rozmýšľam sarkasticky nahlas.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
