X+
Zomreli. Odišli. A môj malý mozoček nevie pochopiť, že ich už nikdy neuvidím. Skutočne to nevie prijať a vyhodnotiť. Po škole sa povrávalo, že našli len ich zuby, plomby, retiazku a jednu obhorenú topánku, ktorou sa malý Miško pred svojou strašnou smrťou ešte bývajúci nad nami, snažil prekopať zo senového bunkra (ktorý si v tom stohu vydlabali) smerom von. Prevrhla sa im sviečka. To ona im zobrala život? Nie? A kto teda?
Triedna sa nás pýtala, čo nás trápi. Tak znela téma slohovej práce. A potom nás piatich, čo sme napísali, že nás sužuje nevysvetliteľný odchod našich spolužiakov, zobrali ku školskej psychologičke, ktorá sa nás veľa pýtala, ale málo vysvetľovala. Triedna nám ku koncu rozpravy povedala, že smrťou sa všetko končí, že žiadna duša neexistuje. Nech sa netrápime, že tak kráča svet už po stáročia. Neviem, som ešte maličký, veľa veciam nerozumiem, ale jedno viem isto – tú tému dali naschvál, aby nás objavili...
Moja krstná chodí často do kostola modliť sa k Ježiškovi a na bolesť mojej mladej dušičky sa mi snažila prikladať takúto náplasť:
– Bol to Boží zámer. On si to tak prial. A netráp sa Paľko, oni sú už v nebíčku a je im dobre.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu.
