Vlastniť je horšie ako čakanie,
ale toto ma skoro pripravilo o rozum.
Vari chodí zdravý človek
vyzerať cez poludnie na námestie oblohu,
či z nej spadne atómová bomba?
Už si tu mala byť, dávno...
Aj kukučka už odďobala trinásť.
Tie minúty, hodiny aj dni už prešli, tak kde si?
Strácam orientáciu i zmysel nebytia...
Je otázkou času, kedy vyleziem na strom
a od smútku tú kukučku zjem!
Konečne aspoň pretnem
ten náhrdelník samoklamstiev,
bo horár ma zastrelí ako škodnú.
Teda dúfam, že mi neuverí,
že to krvavé perie v mojich ústach
je z marcipánu.
Už si tu mala dávno byť...
Chcem ťa bozkať,
aj tam kde nesmiem,
ustlať si na tvojich perách,
ľahnúť si jazykom do uška,
presťahovať sa do teba
a vyhrávať tvojmu vnútru
na hrncoch s varechami,
ako keď mi bolo päť.
Chcem na tebe zomrieť
v mocnom objatí dúfajúc,
že spolu pretneme nebo.
Neoplatí sa ti tu samej ostávať,
ver mi.
Už ťa nikto nebude tak čakať,
ako ja teraz
na deke
prestretej
pre nás dvoch...
Nikdy nikto...
Tak mi už uver...
Hirax
