Stál som na stráni
a pozoroval ju z druhého brehu.
Bola nahá.
Odlesk prirodzenosti,
žena lesa,
krásy, lásky,
dievča plné radosti,
dieťa v prúde jasu.
Tancovala medzi stromami,
bradavkami nežnila kôru,
bezbreho ležala v dlani lúky,
púpavou liečila svetu oči.
Bola uchom v speve vtákov,
nohami šepkala si s potokom,
rukami tlieskala jadierku zeme
za každodenný zázrak,
vlasmi čarovne kývala nebesiam,
zdraviac tak každý jeden mrak.
Dušu odovzdala vesmíru,
srdce darovala drevorubačom,
pehy nalepila lienkam,
smiech poslala slnku.
Čisté stretli sa nám pohľady...
Upustil som fotoaparát,
zvesil z uší prehrávač,
oslobodil nohy z topánok,
telo zbavil bavlny...
... hypnoticky...
malý chlapec
rozbehol sa
dolinou...
Nechala si za sebou len vôňu
a magický pocit.
Sna.
Stál som tam
a pozoroval ťa
ako sa miluješ s opusteným svahom.
Zvedavo a jemne
hladila si moje veci v tráve.
Láskala ich...
robila tiché živým.
Kým si zmizla,
vietor dovial
mi ťa...
Odvtedy som nebol
bližšie k žene,
odvtedy som nebol
bližšie k láske,
odvtedy som nebol
bližšie k Bohu.
Buďte šťastní, Hirax
