
Pre tie oči
- ten smútok a radosť v nich,
skočil by som do studne.
Pre tie pery,
dva premäkučké vankúše,
slzy stvorili by povodne.
Pre tie pehy,
lienky krásy,
slnko bez reptania ochladne.
A ten úsmev?
Všetky slová zdajú sa mi zbytočné...
Ale čo z toho,
keď srdce robí také veci s rozumom,
ktoré rozum nechce pochopiť?
Ak títo dvaja rozhnevaní šarvanci,
nenájdu silu – veď už teraz majú na mále,
nepríde zmier, stisk alebo objatie...
Ticho! Už kričí, počujem ju!
Stále hladná, kruto krutá,
volá ma slučka na povale.
Hirax