X+
– Vitaj medzi ľuďmi, – podával mu ohorok ruku.
– Toto je ten krásny svet o ktorom tam všetci hore rozprávajú? – čudovalo sa kuriatko.
– Neviem o čom točíš. Ja som tu chvíľku a som rád, že odchádzam, – odvetil špak a pomaličky si cez dym v pokoji ďalej zomieral. – Veď sa pozri, aké je to tu všetko dodrbané!
– No že to hovoríš práve ty, hmhm, neviem kto si, ale smrdíš neuveriteľne! – treslo kuriatko nebojácne filtru do tváre.
Snažil som sa niečo stopnúť, ale pohybujúce sa autá asi vymreli. Kontroloval som svoj smer, či sa tam niečo nepohne, ale okrem pofukujúceho vetríka hrajúceho sa s lístočkami radu stromov, som neregistroval nič.
Určite nastal koniec sveta a mňa na to nikto neráčil upozorniť. Na svete zostali živí iba chudobní, všetci pracháči s autami zdochli. A prežili naisto aj bytosti strápené bolesťou. Obidva atribúty som totiž dokonale spĺňal. Vracal som sa z päťdňového čundru a vo vrecku som nemal ani len občianku. Už v polovičke výletu sme všetko prepili. Dokonca sme začali dorážať pivá po ľuďoch, ktorí odišli a nechali na stole niečo nedopité. Stáli sme so Psychom na terase pri jednom bufete a vyčihovali, kto čo nechá. Slnko však nekompromisne pieklo, postavičky boli vyprahnuté a tak úroda bola slabá. Kde tu sa ale niečo pritmolilo a to nás udržiavalo vo veselom stave. Ukazovali sme nepozorovane prstom na náhodne vytypované živé bytosti a hádali, čím sa môžu živiť. Bola to skvelá hra, pretože moja a Psychova fantázia nemala v tejto plejáde ľudí konkurenciu. Keby im bolo dopriate vypočuť si, čo sme na nich navymýšľali, určite by ich mačety pomsty pokojom dlho nezaháľali.
Usmial som sa. Spomenul som si, ako sme sa tešili na tučný, do polovice nedopitý polliter čierneho piva. Nechal ho nejaký vypasený turista v plavkách.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu.
