More je tu krásne teplučké. Nemusíš vedet ani plávat. Stačísa nadýchnuť a ležíš jak tá pehatá biela doska vedľa mňa, bez hornýchplaviek z endéer na vlnách kučeravých. Raz sem sa né – jako myslímnenadýchou se – i klesol sem ke dnu, kde sem zaľahol jak partizán do blata.Zostal sem si ti tam vylihovať na tem pískovem dne. Dvoj metrová masa slaná vodnánade mnú, reku či ma plavčík nájde. Ale on nič. Koketoval tam s nejakoubelaňou od vápna zafúľanou, celou bílou jak v perwole vymáchanou, do čistado ružova od slnka zreakciovanou. Keď sa mi zjavil tunel s jasným svetlom,vravím si: Do riti, veď ja umíram! i vzdal sem to, vynoril se i zalapal podychu. A ten plafčík stále len sedel na tomlehátku u tej Nemky dlhonohej, antilope fičúrskej. Švábky sú z týchdomorodcov blekových černých ináč nadržané. Sú to suky chtiace všetko hneďa na tvrdo do všetkých otvorov, čo vlhnú a vyholené sú precízne for prenich. Šepkajú túžobne po španielsky: úno-dés-tres mi jednu-sedem po zadku,tvrdý budz, očami do ucha opáleného domorodého vyšportovaného, do laloka ušnéhozlatou oringľou ošperkovanjeho nenápadko i zvodne prosáce: Daj ma tu, nalehátku, please prosím! Keby nemali tie zlatje obrúčky na rukáchi manželov v trstinových šapitách na pivách diskutujúcicho nemeckom futbale, aj by snáď ypsilón za sekundu s tými ich nohamivytvorili. Dali ich do praku, do polohy vítame vás, animátori krásne snedooľapení s penisem po kolená visácim – poďte, vzdychať cem, och ja,natúrlich, áno ja, áno dávaj ma!
V oceáne atlantickom né súani žádne morské príšery s klepetami, či igelitky morské nazývané medziodporníkmi občas i medúzami. To né jak v Chorvátsku, kde Jano vyšouz vody po minúte vreštáci jak hartipa s ježkom na labe. A jedosť slanvo, to obrovské jazero netrpezlivo nepokojné, vlnivo oblizujúcepísočné duny, až mám výčitky, či to né je tým mojim stálym cikaním do neho.
Keď sem se vrátil na moje lehátko,rozplakal sem sa. Nevím, či to bolo tými desátimi rumami, čo sem poixoval, or alebotým, že animátori tú prejemnú romantickú titulnú pesničku z filmuo tej lodi, čo sa ponorila a až potomkapitán zistil, že né ponorku šoféruje – jáj, Titanic sa tituloval ten film – pustiliuž dvanástky krát za sebú. No clivo mi prišlo, veru tak. Bo chýbaš mi dievčátkozbožňované. I básničku sem ti napísau. Názov sem jej dal „Amen“ ( http://baricak.blog.sme.sk/c/156183/Amen.html ). Si poprečítavaj,karmu mi klikni nech sem slávny i napíš mi nejaké mravenčeky láskou nabité,nech sa opäť moja dušička chlapčekovská napapá do sýtosti.
Poobedeveľmo teplo i dusnô bolo. Sem si zabudol šlapky pri lehátku, tak sem muselz izby bosý cupitať ke moru. Ale chodník bol horúci jak láva. Kamene pálili jakmotor liazky bez chladenia, no čo sem ja fakír vyučený či čo, keď tu mám skákaťjak ranený diviak s konzervou na kopyte? Tak sem šou cez kríky v tôni popríjemne od ostrekovačov vlhkej zemine. Ale tam sem ti na onanujúcehozáhradníka študujúceho anatomickéstavby tiel Nemiek odplavkovaných spoza kriakov narazil. Ej veru, tak sem na nehozapišťal, až se skoro došedivel aj na hrudi chlapatej to jak opica džunglovitá.Bol zarastený jak makak, aj na dúhovkách chlpatý bou! Chudák, však i ja si torobím paprčou alone sám, tak čo sem ho stopou?
Sem potomľutoval tego, že sa nedorobil kvôli mne. Keby mňa tak niekto naľakal, veru lečoz dotyčného vyrobím do sekundy. Sem hneď bežau speť po slifku omlúvajúcusa na izbu, ale keď sem se vrátil, už tam nebol. Ako myslím ten drnkolínoverejnostný. Len hadica točáca se nanejakom čarovnom princípe tam zostala nainštalovaná, bez človeka pracujúca, zezeme trčáca, kríky i ruže ostrikujúca. I kukol sem cez díru v kriakoch.Veru dobrý výhľad ti mal chlapčisko šikovný negrovitý, v zelenom odeveworkingovskom pracovnom splývajúci cez ďúru vytvorenú kosačkou ručnou isto to,no proste nemohlo ti ho byť vidno. Tak na trojky pevnje, čo ešte detskýmiperami neboli žmochlené, sem to odhadoval.Myslím ako tie prsiská na keré čumel.
No ale frajer jej svalovitý ti mazbadal a hneď sa so švajne slovíčkami začal nadrapovať a množiť ichi nafukovať jak Majka z Melmeku. Sem mu tam priamo z tých krovín,v ktorých ma asi vďaka tomumojemu červenému dresu s nápisem „Šukám za pivo“ zbadau, bez ostychuzabľačal, nech sa upokojí, že to vďaka mne nemá jeho frajárka latinsko americkútatárku na paruke. Tak nech sa nerozčuľuje, bo mu korčuľou lebeňu pretnem. Samu ináč ľavá a pravá atmosféra oddelí. Však uvidí, čo sa ani periskopomvidet nedá. Kvarky v porovnaní s tým budú Andy i Krodiljerysúčasne zrastené siamčatá horské. Francek jeden rozzúrený sebecký! Deliťs druhými samčekmi bažiacimi po symetrii a plnosti, sa o krásyženskosti nechceu. Ale keď sa rozbehol mojim smerom, sem ináč tie stríkajúcevodomety i hrajúce kapely v kameňoch preskakoval, milá moja. Tak športovaťsi ma ešte nevidela a ani už asi neuvidíš. Škoda, že místny hotelovífotografofia ma netočili, bo jak Bubka svetovje rekordy svoje sem skákal. Manedolapil, ináč by sem sa ti v cínovej truhle vrátil. Nekonec by siz nej potom mohla vojáčikovdoživotne odlívat. By si bola ináč zabohatene zahojená.
Diamantík famózne sa ligotajúci (tureckýalipaša sa môže ísť s tým lacným kameňom, čo má vsadený v korune,doliečiť z psychickej újmy obrovitej), už sem sa ti na tom lehátku dopotenom moc nudil. Aj chrbát ma svrbeljak oblasť pohlavných orgánov v okupácii filciek (autíčok to lásky)i do blízkej vilídž sem sa ti odvážne vybrau. Sem vyšou pred hoteli hneď mototaxi dvojkolesové pred mojimi zrakmi sa zjavilo. Že tri doláre,načahovala sa jeho ruka driverská vodičská a ešte sem ani nepovedal kamchcem ísť a už túžil trieliť. Sundal sem ho na dva, špekulanta černošskéhopionierového, a už sme aj uháňali. No stále sem nevedeu kam. Reku si okolívypozerám aspoňky, no kuklu s priezorom ti mi nedau na gebeňu plešatú moju,sobčisko čiernoidné. Iba on mau i sa mu preto tak dobre tlačilo na ten plynovýpedál, letiac jak víchor šalený cez kaňon zeleňou napadnutý. Sem aj škúlil, žesi obzriem koloriť domáci, no len mušky ma do očú bičovali. Za desat minútzastal, dlaň roztvorenú hladnú mal jak krokodíl dva mesáce v diéte,sápajúcu sa do mojej kešene tlamou zubatou. Sem ti mu dvadsať dolárofku podau,ale on ti reku, že mi nemá ako vydať, len tie ich pesos. Ale choď mis nimi kadesi kdesi, s týma bobákmi bezcennýma. To obalys keksov majú vačšú hodnotu – ma chceš nasrať? Tak zasa šup ho na pionieramušiek pár mojimi okulármi dioptrickými pobiť nemilosrdne jak Turek Slovanov.
Keď znova zastal, sa mi ti i rozjasnilo.Neuveríš, ale zmenáreň predo mnou postavili behom sekundy. No né sú ti tí černíaž tak leniví, jak se o nich hutorí. Z jednej dvadsať dolárovej bankovkysa mi devatnáct dolárof vo vácerých papírikoch cez škrapinu v špinavomskle vrátilo. Vraj za službu si one jeden dolár nechau, kokot špinavý prepotený!Mi povedal úlisne rovno bez hanby do očú sa usmívajúc – drzáň zlodejskyvychovaný svojimi nepodarenými parents rodičmi, vyšľachtený jak burina chybnerastúca medzi humanoidnými altruistami, bratov to mojich vzdálenýchi s gloriolou pomoci každodennej raneným blížnym nad gebeňou imsvietiacou.
Sem mu chceu fakera ukázať, nokeď sem sa otočil, v inom Mexiku sem ti bou znenazdajky. Lásik môj úžasnedozretý, v krásnu jahôdku dotvarovaný, bál som sa ti zrazu moc! Sem sa tipreľakol, ale to už pionierista vyrobil pre moje očká premodré z výfukudymiacu sa bodku. Keby sem si vedel spomenúť, ako sem sa to ako malý posrával,spravil by sem to tam hneď na tomjarmoku. Registroval sem ti špinavú prašnú cestu plnú bélych očí v černýchhlavách vsadených, na černých krkoch napichnutých, do černými trupov zrastenýchi choďácich a hneď vykrikujúcich v sedemnástich jazykoch na mňa, nechsa chytím do rozhovoru, že chcú vďaka mne zbohatnúť, niečo mi streliť gýčovitéz ich krámov.
Že či semti ja Spejn Ingliš Frenč Dojč, no i na Džapan po minútach prišlo. No mámja oči zobrazené jak na televíznej obrazovke v sexuálnom pomere 16 ku9?
– Ja a z Osaki? – pýtam sa ho. – Si kde na toprišou, ha? Tokyo sem nevidel ani z lítadla! Chápeš milá moja? Ale ten tilen slovne mlynčekoval a ceril ti na mňa tí jeho bíle zuby. Reku, užprestaň mleť, lebo si jeden zub vytáhnem z tvojho ďasna i zeberem si hodomov, do srdca Fatry na památku. Na hruď si ho cez šnúrku nainštalujem, tedazavesením i pýšiť sa s ním budem medzi friends priateľskými.A už ti ma aj ťahal do krámu jeho. Cigára v krabicách drevenjých to,vyrezávaných zručnými umelcami domácimi, mi popod nos nadžgával. Sem na túnajhrubšiu prst zacentroval a on ti do kalkulačky štyridsiatku numberu číslicunapísau. Pri treťom kolečku utekajúc po jeho obchode, bedákajúc mu, nech mňabiedneho Slováčika z bývalej ístern východnej eúropy nezabíja, ale žeosemsto korún mu za fajku nedám. Stará dobrá Karolína z pláže, hneď sem sispomenul na prostitútku s prechladnutým prsníkom zapáleným od víchriceoceánskej. Chuderka, kde teraz si? V nemocnici? Prepísal to na dvadsať,ale ja sem krúžit neprestal. I zobrau sem si do rúk bubínok i hralsem mu do tego delenia Rytmusa hiphopového, sprosto sa vyjadrujúceho, na matereiných kľajúceho, íqve mínus tristopadesát, olizujúc debila to vypatlaného, naBoha na Zemi sa hrajúceho. Zastavil se na osmičke i keď sem stále krútilvežičkou mojou riadiacou, účesovo letiskovou, že né, že nedám, zobral do rúk túnajtenšú cigárku jakú v tommagazíne mau a poprosil ma zroneno so sklamaním v očúch, nech mu dámaspoň doláč i zmiznem mu z kukadiel. Dau sem mu peníz i odišousem s nákupem. Nedáš dvadsat korún slovenských, posilňujúcich do bezvedomiaoproti to iným grošom, za život môj doteraz bídny? No smutný bol len dovtedy,kým sem teba nestretol, svetielko moje v tmách životných blikajúce mi,ospevujem ťa i budem, lebo teraz to tak cítim.
Ešte sem sikrém na oľapovanie kúpil, bo mi došla tá tridsátka karoténová mrkvová. Semz nej bíly – vejsť do mlíkarne, tak ma predajú myslác si, že sem chodiaci cmar. I fľašu drevnatých odrezkov sem sidoprial kúpit. „Mamajuana“ sa na nej pýšil nápis. No má to blízko k marihuane.I tie odrezky hubičky mi pripomínajú, vcelku dobrô to snáď bude. Savyfičíme, do oblakov maličká vystrelíme. Všitci nám budú móct vyskočit vylístvylízat. Vravel mi černoch v store obchode, že zaliať to mám alkoholom, žeto je viagra dominikánska. No tú ja nepotrebujem. Stojí mi jak komín fabrikový,však to víš moja starostlivo v mém srdénku opatrovaná, v bavlnehýčkaná, jak si zaslúžiš svojou podstatou býti. Dobre ty víš, že aj fantáziupri milovačke mám. Síce často vravíš mi, že len na chujoviny vím byťinteligelitný, no ale že ťa na mém drakovi vždy po celom byte obetavo ponosím,o všetky steny i predmety poopíram, bo aby si spokojná bola – topotvrdit mi musíš tu a teraz cez internet hneď, bo sa nasrdím! Ješitnosťmužská ma zaleje i ofúknem sa jak rezerva džípová! Tak počúvam ťa, cicamoja na vyhynutie určená, daj.
I peši sem sa ti ja vybrauradšej spet na hotel. Už neverím nikomu, kto má helmu na hlave a rukouvrčí do éteru s plynovou energiou. Liars klamári sú to. Prašiví skunkoviaslabošskí, na mrcinu pešibusovú z lesa motorkového číhajú. Taxi nápisnemajú pripevnený na motorke, či na autiaku – štát černošský tým o daneokrádajú. A že ten krém dvadsať RH faktor positive na opaľovanie takýdrahý bou? Kvôli taxikárom je svet predražený. Vím to už, nechtík mňa krásne pochrbátiku štekláci. Písmenka mne hádať dávajúci, slovíčko „love“ postupneskladajúci – lúbim ťa i za spánku, i keď mŕtvy budem, i či teba potomnebude? To sa ma ako ty pýtaš? Či ako? Vidíš jaký sem z teba zmetenko?
Stihol sem se doplaziť akurvát navečeru, ktorú sem si na frištik objednal v mexickej to Pepitos reštauráciinachádzajúcej sa v komplexe mojom to komplexovnom. Modrá páska na mojejhornej končatine ma ubezpečovala, že platit tu nikdo nebude a ja urkile né.To radšej im riady špinavje umyjem. Najprv mi doniesli nejaké farebnjé čipsys fajnou to omáčkou. Zjedol sem to všetko za minútu i začal sem im byť asipodozrivý. Zazerali na mňa prehnane moc veľa. Piňokoládu s nejakým alkomsem exkol, ešte kým čašníčka v kroji neodletela. Čudná mi pripadala. Tejurčite aj prvé mesiačiky meškali. I to ona upozornila nízkeho tučnéhoškrečka – šéfa to tej nóbl jídelny, na mňa. Stále ti potom zazeral mojim smerom.Reku, čo som ti ja tvoj plot ošťal? Netras sa už toľko, nerozbijem ti to tu.Prišiel sem sa tu len nakŕmiť.
Nič nenosili, tak sem sa sámvybral na lup. Mať rupsak, neodnesem ho. Do suchej placky sem si zabalil všetko,čo ponúkala výkladná skriňa plná nádob s pomazánkami. Sem sa ti s toukopou vyčerpane doterigal späť k stolu húpajúcemu sa. A potom to prišlo – jeden môj hryz uvoľnil celé pnutiev tej placke i všicko sa mi z nej vykydlo na stôl, obrus i časťaj na tanír kydlo. Na šťastí sem ho tam mal, ako ten tanír myslím terazky. Škrečkašéfovského to taktéž potešilo. Ťažkým odfukom to prezradil mne. Ostatní žijúci v okolídvacátichsedmých kilometrov si to preložili asi tak, že sem drzý, ba ivyzývavý.
Pridelený čašník ma upozornil prstom „ty-ty-ty“, nech sa správam tichšie, lebo rušímokolité romantické páry rozjímajúce. Cez oči komunikovali, svet nevnímali – takčo do mňa pičungoval, ha? Takú mu jednu, že mu gule zvednú. Nech ma nenasiera,bo ho po dlažke roztrem jak Ramu. Hneď tu zaraz, sem sa rozhodol. Myslel tým akotie mŕtvoly sediace pri ostatných stoloch? Čo dumáš, milá moja, labuť iritujúcavo mne všetky chromozóny k rozmnožovaniu? Achá, ty si tam nebola...
Nóóó, konečne mi donísli hlavnýchod. Bleskovo sem hodil to besne štípajúce jedlo do tlamy mojej. Mechanici zostajne Formula 1 by ani stopky nestačili zapnúť, taký sem bol rýchly. I hady ohňovézo mňa šľahať začali. Oblizovali červené steny, od krvi pobitých komárovnasiaknuté. Zapil som to pol litrom vína, reku nepodpálim vám to tu, keď už semto sľúbil škrečkovi.
Netrvalo dlho i bruché zdúvaťzačalo sa vo mne. Asi z tej malárie roďácej sa v mojom vnútrajšku.Bol čas odchodu. Zákusok z cukrovinkového dvojposchodového pojazdnéhostola sem odmítol gentle jemným pohybom vykonaným zápästím trénovaným, ponociach učeným, tvrdou drezúrou masturbácie skloňovaným, pričom sem pohár vínarozlál i rozbil. Škrečka skoro treslo o zem. Ešteže čašníčkas nekonečnou menštruáciou – bo nervózna bola jak omeleta pred dosolením –rýchlo prišprintovala i všicko po mne poupratovala.
Bol sem tam moc divný. Slovák doMexika nepatrí, to ti povím. Nepasoval sem tam jak ihlan do gulí. Soráčko – dogule. Bol som ako leopard, čo vošiel z pralesa medzi ľudí – najdivnejšejto sorty tvorov pozemských, tak som si ti tam pripadal.
Dohrabal sem sa z poslednýchsíl na bydlo i zakryl sa nevyzlečený tou farebnou dekou, čo ňou bolaperina zahalená. I tú duchnu tenkú sem pod riťou celú buenos nočas buenos peknekrčil. I Jurgen klopal jemne hánkami dojčlandskými na dvere mi, sem ešteočul to cez sny prilietavajúce. Asi niečo chcel. Zas nejakú pičovinu. No potom i nohou trieskal na vráta moje hotelové,ale nechcelo sa mi už oka otvoriť. Reku Jurgen, čo horí? Bež do piče, spím! Čoto telepaticky necítiš, dedko nemecký, rozkladajúci sa, že trávi mi? Vstanema otvorím ti hruď hrebeňom! Prestal i život si tak zachránil. Určiteani nevedel...
Registroval sem len ozvenu praskaniapántov. Tento zákerný zvuk sa mi priplietal do snov mojich o tebe, o mne a onašom ostrove lásky megalomanskom. Lásky v nadbožskej podstate odliatej,v soche stodvadsať metrov vysokej, postavenej v poľskej Moskve, sa naČervenom námestí hrdiacej. Mačička, mimoriadne sa rodiaca raz za sto rokovv prechodný február podľa májskeho kalendára – objímať ťa jemnejšie, sťabásnik vyberá slová do svojich veršov. Chýbaš mi jak heroinovému narkomanovilyžička so zapaľovačom. Bozkáva ťa tvoj beznádejne zaľúbený Macek
Poznámka autora:
Príbeh dovolenkový poukazujúci na slovenskje i iné náturysvetovje napísau Macek, né Hirax poondený! On je hovno suché suchárovité, nevížiť jak ja! Sú to príbehy skutočné vymyslené i neskutočné dofarbené. Neuveríte,no ľudská fantasy je bezhraničená, múžete zavrít očiská i za sekundu stena Proxime Centaury, postavíte si tam house dom i žijete si. A nikdysa už nemusíte vrátiť. Neveríte? No just zažmúrte kukadlá! To vysvetľuje, prečosú psychiatrie plné zdravých ľudí i šibnutí ludzé sa dôležito po svetenadŕdajú. A vy všetci Slovenčináre i iní jazykovedci odpustite mi, noja museu som. A sprosto nadávate i vy, tak sa nehrajte se mnú, bo vásdo riťe nakopem cez interweb! Váš Macek
Váš Macek neví kedy sa ozve, bo má vela rachoty...
