X+
Občas koče aj zhoria. Niekto bez rozmyslu škrtne zápalkou a koč sa vyparí cez oheň do oblakov. Tak je to aj s ľudským životom. Dvadsať či osemdesiat odžitých rokov nie je o nič viac ako vyhorenie jednej vonnej tyčinky. Po človeku zostane zopár následkov jeho činov - deti, dom, firma, kus práce, fotky, knihy, obrazy, hudobné nahrávky, básne, zbierka nejakých somarín, športové rekordy a niekedy dokonca aj čestne prežitý život... Ale aj toto všetko nakoniec dokonale zapatroší nezbedník čas tak, že už to nikto nenájde, nik si na to ani len nespomenie. Nestane sa to dôvodom na rozhovor, tak isto ako po čase nebudú nikoho motivovať k debate obhorené kovania.
Bola sobota a ja som sa zobudil niečo pred obedom. Včera som hral s mojou kapelou koncert a svoj pád do postele okolo druhej ráno som si nepamätal. Taký som bol unavený. Nevedel som si dokonca ani spomenúť, v akom meste sme hrali. Až pri druhom položení otázky mi prišla správna odpoveď.
Chýbala mi energia. Niekto by povedal, že mi ju zobrali včerajší ľudia, ale to by bola kravina. Nikto nikomu energiu nekradol. Duše si ju brali, či odovzdávali automaticky samy. Nemusel som čítať žiadne ezoterické seno, aby som tieto princípy vycítil sám.
Valili sa na mňa prúdy fanúšikov a väčšina z nich mala vypité. Kládli mi jednoduché otázky ako: „Kedy ste prišli? Čo budete hrať? Dáš si s nami niečo? Musíš!"
A po koncerte prichádzali pod náporom ďalších pív a panákov, ktoré boli spúšťačmi pre nekontrolovateľné chvály á la: „Super koncert! Dík, že ste mi venovali ten song! Marko, poď sem, zoznámim ťa s mojou frajerkou..."
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu.
