- Zdržal som sa. Telefonoval som, - odvetil som mu, keď som vkročil do skúšobne.
- V poslednom čase stále meškáš. Čo si sa zaľúbil? Alebo si začal chodiť na pokec kvôli sexu? - nechcel si dať pokoj.
- Prepáčte, ospravedlňujem sa, - povedal som.
- Rozhodli sme to za teba, - pridal sa Filip.
- Čo ste zasa rozhodli? Ideme zahrať tri pesničky na playback a podporiť tak volebnú kampaň nejakej neonacistickej strany? To by ste ma už fakt nasrali, - srandoval som. - Ale u vás je aj toto možné. Jeden deň pre stranu zelených a druhý deň s úsmevom pre fašistov. Hlavne, že dostaneme tridsať strieborných, - nepáral som sa s nimi.
- Ideme hrať na Pohodu, - snažil sa mi niečo naznačiť Peter.
- Veď to je dobré, nie? Ale čudujem sa, že nás volajú tak neskoro. Veď už je začiatok leta, - dumal som nahlas.
- Niekto im vypadol, - vysvetľoval mi Filip.
- No a čo teda? Pozeráte sa na mňa ako baktéria na mikroskop.
- Nepôjdeme na ten benefičný koncert za slobodný Tibet, - rozuzlil mi celý problém Peter.
Dobre vedeli, aká bude moja reakcia. Ten koncert som vybavoval ja. Sľúbil som organizátorom, že prídeme iba za cesťák, čo bolo v momentálnej situácii a pri rastúcej sile mena našej kapely vďaka rotujúcemu hitu v médiách viac než zadarmo. Presadiť tento koncert vo vnútri kapely a za týchto podmienok ma stálo heroické úsilie, ale všetci nakoniec súhlasili. Teraz ma kopli týmto rozhodnutím do vajec a snažili sa ma mlčaním presvedčiť, že ma to vôbec nebolí, i keď mi bolesť deformovala tvár. Oči mi vyliezli z jamiek, spustil som to na nich:
- Jebe vám?! U koľkých ľudí si to chceme ešte pokaziť? Prečo tam nepôjdeme?! Chcem počuť jeden rozumný argument! - nahnevane som kričal na celú skúšobňu.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu.
