„Čo sa trápiš a hádaš minulosť? Zavolaj jej, sama ti to povie. Už ti to naznačila do mailu, klamať nebude... Nie, nezavolám jej. Nech sa ozve ona, vysvetlí mi to a prípadne sa ospravedlní... Kde je tá tvoja výška človeka, ktorý chce chápať ľudí, prijímať, odpúšťať a ďakovať? Si papierová atrapa, ktorá prečítala množstvo kníh, ale nezobrala si z nich nič! Slaboch, ktorý by prial Nat všetko dobré, okrem jej šťastia. Je to cítiaca bytosť. Túžila, tak si zobrala. Ty si robil to isté. Koľko nič netušiacich mužov si urobil paroháčmi? Zabúdaš na obdobie, keď si sa ty s nikým neviazal a veľmi si si nelámal hlavu, s kým skončíš v posteli."
Sadol som si na lavičku v parku a rozreval sa. Myšlienky ustali, telo sa sústredilo na slané bombardovanie cestného prachu.
Nevšimol som si ho. Trhlo ma, až keď si sadol vedľa mňa. Otočil som na neho uplakané oči a keby som nemal slzy na lícach, možno by si myslel, že sa usmievam. Letné slnko už príjemne zohrialo vzduch, no on mal na sebe napriek tomu modrý gýčový rolák, v ktorom mu muselo byť teplo. Ani tesilky ho neradili medzi geriatrických štramákov, lebo boli špinavé a posiate fľakmi, ktoré sa nedali vyprať. Z hustej brady a dlhých vlasov mu trčali živé čierne oči. Bežní ľudia by ho nazvali bezdomovcom, ale mne sa hneď od prvej chvíle nezdal.
- Čo sa vám stalo, mladý pane? - prehovoril na mňa.
Smrdelo mu z úst. Nepríjemne. To bolo prvé, čo som zaregistroval. To druhé prevyšovalo všetko a šlo až do nebies - sršal z neho neuveriteľný pokoj.
- Ale nič, - odmietol som sa mu vyspovedať napriek vnútornej pohode, ktorá z neho sálala. Mlčal a stále na mňa pozeral tými jeho čistými očami. Prebral som iniciatívu:
- Čo tu robíte vy? - spýtal som sa ho.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu.
