X+
- Aký máš? - pýtala sa ma Kika na úvod hantýrkou, čo mám nové.
- Priemerne dlhý, ale hrubý. Však vieš, - odvetil som pohotovo.
- Čo kapela, hráte ešte? - vyzvedala a začala si miešať práve donesenú kávu.
- Ale áno. Nový album nám vydala veľká firma.
- Že ťa to ešte baví. Si ako malý chlapec, - snažila sa ma vychovávať už úspešne dospelá Kika.
- Dohováraš mi ako otec, - povedal som. - No áno, som malý chlapec. To mi neber, - dodal som.
- S tou vašou kapelou aj tak nikdy nič nedokážete. Iba rozvrátila náš vzťah. Stále si musel niekde koncertovať, - povedala vyčítavo.
- Studňu nádeje hrajú všetky rádiá, - hrdo som odvetil mávajúc nevyvrátiteľným faktom vo vetre.
- Počula som ju. Text si písal ty, však? Slovíčko miľúbiť nepoužíva nik iný.
- Áno, a aj som ju zložil. Som s ňou celkom spokojný.
- Aj tak nič nedokážete, - hundrala si stále svoje Kika.
- My sme ako manželia po zlatej svadbe, no des, - vyslovil som veselo.
- Počúvaj ma, Marko, ako dlho sme rozídení? - spýtala sa ma Kika.
- Ja neviem. Sto rokov? Dvesto? - žartoval som.
- A mne to pripadá, ako keby to bolo včera, - povedala Kika.
- Keby to bolo včera, vyleješ mi kávu za tričko, - usmial som sa na ňu.
- Marko, vieš čo je paradoxné?
- Že tu spolu sedíme a nedal som ti ešte facku? - odvetil som protiotázkou.
- Somár, zlá odpoveď... Ja ťa milujem. Z nášho vzťahu zostala iba láska, iba to čisté. Rozumieš mi?
- Nerozumiem, lebo zatiaľ si do mňa iba rýpala. Ja k tebe skutočne cítim náklonnosť. Áno, svojím spôsobom ťa milujem. Nestačilo by to síce na založenie rodiny, ale beriem ťa ako spriaznenú dušu, - povedal som.
- Myslíš si, že sa už nikdy nedáme dokopy? - usmiala sa na mňa Kika.
- Vy môžete počas pracovného času piť? My nie... závidím vám, - povedal som.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu.
