X+
Na koncert sa mi chcelo ísť asi tak, ako radikálnemu futbalovému fanúšikovi na operu. Hrali sme totiž v Bratislave. To mi ani tak nevadilo, už som si na vákuový svet pretvárky a citového chladu väčších miest zvykol. Veď sami sme ako kapela pochádzali z dosť veľkého mesta. Po koncerte však bolo dohodnuté stretnutie s predstaviteľmi známej vydavateľskej firmy, čo mňa osobne netešilo. Chceli nás nabaláchať na podpis zmluvy a vydať nám nový, chystaný album.
Bety, ktorá vydala naše prvé tri cédéčka pod jej maličkým, ale slušne sa vyvíjajúcim labelíkom, som poznal veľa rokov. Vedel som, že vydavateľstvu sa venuje s láskou a naše spojenie s ňou patrilo medzi tie lepšie veci, ktoré kapelu zatiaľ stretli. Ale chlapci chceli ísť k obrovskej firme. Čo na tom, že jej finanční riaditelia si na názov kapely nebudú vedieť spomenúť ani o päť rokov, keď nás za slabú predajnosť podojených vyhodia.
- Musíš tam ísť, - povedal mi basák Slavo v šatni, keď sme dohrali náš set a balili si veci.
- Nikto nič nemusí. Poviem nie a jednoducho tam nepôjdem, - odvetil som. - Aj tak si spravíte po svojom.
- Chcú, aby sme tam boli všetci, - pokračoval Slavo.
- Slavo, kto to chce? Poznáš ich mená? Je to Karol či Jozef? Alebo si myslíš, že kvôli nám niekto priletí z londýnskej centrály? Teraz nás vydáva Bety, sme ako rodina. Má pod svojím vydavateľstvom sedem kapiel. Poznáme sa, robí, čo môže. Všetko sa naruší, - povedal som.
- Robí toho málo, - pridal sa do debaty Filip. - Nemá poriadnu distribúciu, promo žiadne.
- Nehráme to, čo teraz letí, teda punk či hip-hop, ale alternatívny rock. Nebudeme sa predávať v takých množstvách, o akých ste snívali v aute po ceste sem. Bety predala tisícpäťsto cédéčiek z každého nášho albumu. Veď to je v tejto dobe napaľovania a sťahovania muziky z webov priam zázrak, - oponoval som.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu.
