X+
Chodil som ako bez duše. Nat mi chýbala ako moderátorovi mikrofón, ako parašutistovi padák, ako bulimičke podkožný tuk. Bol to absťák absťákov. Často som si vyčítal, prečo som si radšej nezačal s kokaínom ako s nadpozemskou láskou. V spoločnosti som nevnímal rozhovory. Netúžil som pridávať sa do debát, pretože ma vôbec nezaujímali. Zaujímala ma totiž len ona. Čakanie na prezvonenie, možnosť telefonovania s ňou, keď jej skončí škola, umelé poháňanie hodín pohľadom, nech už je večer a nech ju už konečne môžem cez chat čítať a splynúť s ňou aspoň cez riadky - to boli jediné méty všedného dňa, na ktoré som sa tešil.
V práci som sa prepadol z popredných priečok predajcov medzi priemer. Šéf si dal tú námahu a vyzvedal, čo sa deje. Mal som mu snáď povedať, že som sa zaľúbil do nedospelého dievčaťa a pre istotu nás delia ešte aj dva okresy? Že sa skúšam hrať na ľudský tank, ktorý každé ráno prejde cez kilometre lesa k brehu oceánu, premení sa tam na bralo a smelo vreští do rozbúrenej masy vody, nech sa ho pokúsi zlomiť.
Aj keď náš vzťah narastal, dobre som si uvedomoval, že ak má byť Nat niekedy mojou ženou (áno, takto dopredu som si začal vytvárať moju budúcnosť), musí prejsť ešte nejakými vzťahmi, zažiť iných milencov, prejsťdesiatkami sporov s rodičmi, so spolužiakmi a s kamarátmi, aby sa učila, duševne rástla a pochopila, že sa narodila do sveta rastu cez pocity. Potrebovala prísť na to, že tu sa ľudia učia cez plač, bolesť, utrpenie a súženie. Hlúpi na svojich chybách, múdri i na pozorovaní prešľapov iných. Hoci padáme, vstávame zocelenejší. Dostávame rany, aby sme ich premenili vo svojom vnútri na ticho a mier. Nemohol som sa klamať, že ja jediný budem Natiným učiteľom.
Bola čistá duša a práve preto som si z nej nechcel spraviť ovečku ako jeden môj kamarát. Raz sme sa o tom rozprávali pri pive:
- Ja už hľadám iba ovečku, - povedal mi.
- Hlúpe teliatko, ktoré všetko naučíš? - usmial som sa na neho.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu.
