X+
Najprv som videl iba jedného, potom pár, malý húf, celú pláž a nakoniec celý ostrov. Padali jeden po druhom, ako kolky. Umierali v mene pána tvorstva, v mene človeka. Ja som umieral v mene debila. V mene idiota, ktorý bol v mojom vnútri. Letel som pritom tunelom, ako japonský rýchlik. Svetlá mi splynuli do jednej farebnej šmuhy. Zrazu sa ten vlak šmykom zastavil. Zo steny tunela sa vysunula rampa, na ktorej bol obrovský televízor. Na celú obrazovku sa na mňa usmieval sympatický tučniačik celý pomazaný od tej mazľavej hmoty. Ledva ten zobák otvoril, ako sa mu naťahovali tie naftové sliny v papuľke. Niečo mi chcel povedať, ale nerozumel som mu. Natiahol som z vlaku ucho a snažil sa pritom vnímať mimiku jeho zobáka.
„Žiješ? Žiješ ty debil?“ kričal, ale mne sa zdalo, ako keby šepkal.
„Čo odo mňa chceš? Ja som ťa nezabil! To tí skurvení Amíci!“ snažil som sa natrieť národ, ktorý som z duše neznášal.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu.
