Tak ako tu - vždy, keď odídeme k bazénikom, alebo na izbu a vrátime sa k nášmu mestu, nájdeme časť vežičiek či hradieb zbúraných. Nie, to nespravilo more. Začali sme to mesto stavať v dostatočne bezpečnej vzdialenosti od vĺn. To spravil človek. Nikdy ho nenazývaj hlupákom. On je iba nevedomý. Zatiaľ...
Keď lastovičkám vietor zhodí hniezdo, neplačú. Chytia sa a rovno začnú stavať nové. To len slabý človek si sadne a plače. Ale mohúci človek sa pustí do opravovania vežičiek a zostávajúci čas venuje dostavbe a rozšíreniu, spevneniu ďalších pilierov. Tým jeho dielo mocnie. Ako rastie, silnie aj aura okolo neho. Je to ochrana. Čím teda vytvoríš krajšiu vec a čím ju stvoríš úprimne zo srdiečka, sama má energiu sa ochrániť - aj keď si tam neni. Má vlastnú dušu, žije, lebo vyžaruje energiu.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
