Farár nešetril chválou nad truhlou skonanej duše. Spomínal ako dotyčný rád čítal knihy, hral ping-pong, často chodil do hory, miloval rodinu, bol veriaci... Nemo som stál v poslednej rade a prevracal očami nad celou tou fraškou. Či ešte aj pri poslednej rozlúčke musíme hrať pred sebou divadlo. Ak si odpustím tretinu geriatrie, ktorá chodí na každý pohreb ako Francúz na partičku petangu do parku a vonkoncom ani netuší aký človek zomrel, tak ostatok zúčastnených dobre vedelo, že skonaný muž v žiadnom prípade nebol vzorná hlava rodiny. Že vymenované kladné veci pestoval možno do prvej polovičky života, ale potom sa venoval hlavne poháriku, vysedávaniu v krčme a grobiánstvu. Že do kostola nechodil a meno božie vyslovil iba keď klial. Nie, mne nikdy neublížil, mal som ho ako malý chlapec rád, pretože stále trepal somariny. No jeho syn, môj dobrý kamarát, mi veľakrát uplakaný rozprával čo sa deje pod pokrievkou, keď sa zavrú jedny sídliskové dvere.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
