priam detinskou odpoveďou:
- To bola sranda.
Ešte nezabudol pridať nablbý naučený úsmev, ktorým mi demonštroval v akých je úzkych.
Nemal vnútornej sily vysloviť osobnú pravdu: "Lebo ťa nenávidím... lebo ti závidím... lebo som na teba alergický... lebo tebe sa všetko darí a mne nič... lebo ty máš všetko a ja nič... lebo si obľúbená a ja nie... lebo si mi ublížil vtedy a vtedy (vy o ničom nebudete ani tušiť - škoda, že dotyčný/á to nevedela povedať hneď v tej sekunde, veľa by sa vyriešilo priamo tam a nepremenilo by sa to po mesiacoch na Krakatit)... lebo mi pripomínaš môjho debilného fotra (nadradenú mamu)"... atď. Stovky reakcií, jedna diagnóza: vnútorné zranenie osočovateľa.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu