Čo krajina, to sa vo mne narodí ďalšia bytosť. Tvrdím teda, že nielen ovládanie jazyka, ale aj cestovanie rozširuje vnímanie a ľudskú bytosť o ďalší rozmer. Nepíšem o 14-dňovej dovolenke pri mori, kedy človek spozná svoj hotel, bazén, časť prislúchajúcej pláže a pár iných miest (ak si zakúpi nejaký ten výlet). Hovorím o cestovaní, kedy prechádzate krajinou, spoznávate ľudí, rozprávate sa s nimi, nasávate ich kolorit, jazyk, zvyky, život, vnímate mestá, dedinky, architektúru, autobusy, vlaky, prírodu, zvieratá, flóru - nenútenou cestou sa dostanete krajine a jej národu pod kožu a oni vás tam veľmi radi pustia, pretože sú radi, že máte o nich záujem. Pôrod nového človeka nastáva...
Je to tomu niečo cez týždeň, čo som sa vrátil z potuliek Etiópiou. A opäť som žasol, keď padali zákonitosti: Ježiško je tam čierny, Mária je vyhlásená za svätú a celým srdcom rešpektovaná. 65% obyvateľov sú totiž ortodoxní kresťania - neuznávajú Vatikán (pápeža áno), okrem svätej trojice otec, syn a duch svätý majú aj druhú trinity: svätý Michael, Rafael a Gabriel. Napriek teplu (sme 10˚ nad rovníkom) pijú strašne málo vody, jedia veľa mäsa a minimum zeleniny, takže podľa tipov našich „moderných" časopisov radiacich nám zdravý štýl života by mali byť už dávno mŕtvymi. V odľahlých častiach krajiny od Addis Abeba je normálnym zvykom, keď pred sobášom ide každé dievča na bezplatnú kontrolu panenstva do nemocnice. Na moju otázku, či chodia aj muži, mi zjavne nevedeli odpovedať. Nový rok je 11. septembra a teraz sa prehupol do roku 2002. Etiópsky čas má oproti európskemu posun šesť hodín. Nemyslím teraz klasický časový posun - rozdiel časových pásiem je jedna hodina. Všetko je proste naopak.
Ľudia tam žijú v ťažkej chudobe, hladovo-cholerové epidémie sú tam na bežnom poriadku. V lete roku 2004 hladovalo v tejto krajine dvakrát toľko ľudí než v roku 1984, keď svet obletel šokujúci dokument televízie BBC o príčinách hladomoru v Etiópii. Napriek tomu sú obyvatelia tejto druhej najľudnatejšej krajiny Afriky pokorní a zmierení. Nerozmýšľajú nad zajtrajškom (ich jazyk neobsahuje ani len budúci čas!), žijú v ťažkej prítomnosti. Ezoterikmi tak mystifikovaný rok 2012 ich na celej čiare míňa, pretože prijímajú svoj životný údel s pokojným a čistým srdcom.
Vláda nechce, aby do krajiny vstúpili nadnárodné spoločnosti. Je jej lepšie ovládať nevedomú a zúboženú masu. Preto, keď do Džibutska (susedná krajina disponujúca na rozdiel od Etiópie morom a žijúca z neho) dorazia mierové konvoje s obilím, vláda nechá kontajnery s obilím vyložiť a po troch mesiacoch, kedy sa potraviny vyhlásia za „nekonzumovateľné", pošle pre ne autá, aby ich následne na to mohla na čiernom trhu rozpredať vlastnému ľudu. Hádajte, kde skončia peniaze? Skutočne som začal vnímať aj našich politikov pod iným svetlom. Veď oni nám chcú nakoniec dobre. Áno, zväčša za ich aktivitami kričí neukojené ego a kde-tu si niečo ukradnú pre seba, ale celkovo myslia pre národ. Znejú vám tieto slová priam choro? Odpustite mi, ale ja som ich teraz naozaj nenapísal ironicky. A nezabúdajte, že nič na tomto svete nie je zadarmo a aj oni platia za svoje zisky šedinami a zdravím.
Po potulkách Indiou som si uvedomil, že všetci sme milionári. Z vodovodov nám tečie zlato a my sa napriek tomu správame ako večne nespokojné deti, ktoré sa klamú, že keď dostanú ešte tú či onú hračku, budú spokojné. A keď si ju od života vyprosia a vydrú, aj tak neustále cválajú a naháňajú sa za „lepším" zajtrajškom miesto toho, aby sa zastavili a nadýchli ubiehajúcej božskej prítomnosti. Nikdy nezabudnem, ako som vystúpil v Bratislave na autobusovej stanici a viezol sa k vlaku. Začal som toto mesto milovať i keď som ho predtým považoval za nijak výnimočné, ktorému komunisti vytrhli srdce z tela a zbúrali ho. Tým pádom byť turistom, som asi dosť sklamaný, keď sa pár minútach poprechádzam pod Michalskou bránou a je koniec. Lenže vtedy som uvidel ulice a námestia v úplne iných farbách. V každom jednom byte som zrazu cítil tep osudov ľudských bytí, žijúcu históriu a naše hlavné mesto sa mi ukázalo v plnej nádhere. Ťažko sa mi bude opisovať pocit, keď som si na železničnej stanici objednal zemiakový šalát s rybou a jedol ho umelým príborom s lesknúcimi sa očami. Verte, že nebolo v ten okamih šťastnejšieho človeka v okolí.
Návrat z Etiópie som precítil v meste Prešov, kde som po pár hodinách spánku vyrazil na literárny festival Prešov číta rád. Áno, v tomto čarokrásnom meste mi docvakli posledné pravdy o Slovensku. O tom, že žijem v nádhernej krajine, ktorej Boh nadelil famóznu prírodu a že žijem medzi úžasnými ľuďmi s najkrajšími ženami na svete. Ja viem, že najlepšie odozvy majú negatívne blogy. Veď nie je nič jednoduchšie ako niekoho zhodiť, zosmiešniť či nechať zo seba vyliať priehradu zloby a hnevu. Napriek tomu mi jedno, ako pateticky vyznejú moje slová, lebo ja ich tak skutočne cítim a musia zo mňa von. Chcem na záver napísať, ako som sa túto sobotu vracal z Mošovského jarmoku, cestou späť zahol do dedinky Socovce pozrieť brata, zastavil auto v strede cesty, pustil výstražné svetla a vystúpil. Slnko už bolo za kopcom a vytvorilo svojou absenciou magické červené zore, priam lesť na maliarov a zamilované duše. Krútil som sa na tom poli nekonečné minúty, sledoval z dna kotliny tmavé obrysy pyšne sa vypínajúcich hôr, nechal sa súložiť zimomriavkami naplnenia a ďakoval. Za to, kde žijem.
Slovensko, milujem ťa.
Buďte šťastní, Hirax
Najbližšie aktivity Hiraxa:
Streda 21.10.2009, Nočná pyramída na Rádiu Slovensko, od 22.30 do 24.00.
Štvrtok 22.10.2009, Bratislava, Voices Life. Čítačka Hiraxa k novému románu Sekundu pred zbláznením a jeho prvej básnickej zbierke More srdca.
Štvrtok 29.10.2009 o 17 hod, Martin, Kaviareň Kamala. Rozprávanie a premietanie Hiraxa o potulkách Thajskom.
Štvrtok 26.11.2009 o 17 hod, Martin, Kaviareň Kamala. Rozprávanie a premietanie Hiraxa o potulkách Etiopiou.
Štvrtok 3.12.2009 o 17 hod, Martin, Kaviareň Kamala. Čítačka Hiraxa k novému románu Sekundu pred zbláznením a jeho prvej básnickej zbierke More srdca. Ako hosť Janko Marton a jeho debutová básnická zbierka Život nie je pes, je to suka.
