Generáciu po nej moja mama večer pred praním namočila špinavé prádlo do studenej vody (viď film Jak utopit doktora Mráčka). Vaňa bola obsadená, hneď sme vedeli, že ani na druhý deň sa nebude dať tak rýchlo okúpať, lebo sa bude prať. Mama vstala zavčas ráno a nahádzala špinavú bielizeň do obrovitej práčky značky Perobot (v mojich detských očiach to znelo kozmicky moderne!) v ktorej sa hodiny krútila veľká keramická vrtuľa a sadisticky zápasila s tkaninou. Dotrhanie bielizne viselo neustále vo vzduchu ako tvrdý otáznik nasmerovaný textilným podnikom, ktoré patrili nám všetkým.
Mama z tej tancujúcej ozruty potom prádlo povyberala a znova ho prehádzala do vane, kde ho plákala. Lenže tým kúpeľňové medzikontinentálne prelety vaňa-práčka neskončili - už vypratá bielizeň sa zasa strkala do práčky, ale tentoraz do rachotiacej odstredivky. Nikto mi ako malému chlapcovi nedokázal vysvetliť, že ten parostroj žmýka a nepokúša sa vzlietnuť. Našťastie, socialistické kúpelne boli vybavené gumeným linom, na ktorom by sa nešmykla ani najväčšia nešika.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
