reklama

Tak nakoniec tie Vianoce prišli (Paríž, 2.deň)

Sníva sa mi, že je obrovské zemetrasenie. Budím sa na strašný hluk. Podobný si pamätám jedine keď v našom paneláku menili strechu a staré škridle začali hádzať o siedmej ráno rovno do traktorovej vlečky, ktorú zanechali kde inde, ako tesne pod mojim oknom. „To si nevšímaj, každý pondelok chodia smetiari,“ vraví Barborka. „Smetiari? Pouliční grázli to boli, čo trieskali železnými tyčami od šiestej hodiny ráno do odtokových rín! Neklam ma!“ Neodpovedala a ja som pochopil, že v nedeľu tichučká parížska ulička nachádzajúca sa v centre mesta sa ráno v každý pracovný deň dokáže zmeniť na beštiu trhajúcu spánok na márne kusy. Slečna sa vyspnikala do ružova. Okno jej spálne sídliacej na druhej strane domu totiž ústi do vnútorného dvorčeka. Začal som v tom hľadať úmysel.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Louvre – vchodz nádvoria cez sklenenú pyramídu. Dá sa prísť aj z dola, z metra...

Barborka odchádza do práce, ja zanástrahami veľkomesta. Nasadzujem si slúchadlá, volume vypekám na maximum a na prvej križovatke toho okamžiteľutujem. „Pŕŕ, tak toto nie je Írsko, kde vás zoberú na policajnú stanicu zato, že ste vkročili na červenú,“ vravím si v duchu. Vládne tu pravidlorýchlejšieho a smelšieho. Na to som zvyknutý a tak začínam chodiť cezkrižovatky výhradne na červenú, vtedy mi zázračne vychádza krok. Kým som došieldo modly umenia – svetového múzea Louvre, len raz som opomenul pravidlo cestnejanarchie a vkročil chybne namŕtve zvieratko namaľované bielou farbou na prechode a skoro ma prešloauto. Pre istotu s nápisom „Police“. Cúvol som vystrašene na krajnicua kukol, či na semafore skutočne svieti zelený panáčik prikrčenýv chôdzi (vo Francii sú vyhotovení ináč, takí uponáhľanejší). Okopotvrdilo „green“. Usmial som sa na mobilnú hliadku a v pohľade impotvrdil, „že všetko chápem“ a že druhý krát už nepochybím. Rukou maposmelili, že môžem prejsť. Krásne gesto, skoro som sa rozplakal...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Obraz od EugéneDelacroix „Sloboda vedúca ľud“. Dá sa sloboda nakresliť výstižnejšie?

Vošiel som do Mekky výsledkovkopnutia múz do myslí svetových sochárov, maliarov a iných umelcovz celého sveta. Lístok ma vyšiel 16 Euro (budem tie ceny písať len kvôlitomu, aby si tí, čo v hlavnom meste Francúzska nikdy neboli, spraviliako-taký obraz).

Obrázok blogu

Taký "menší" obraz...

Aby som sa tu moc nerozpisoval,opíšem to v skratke. Štyri poschodia, každé zamerané na iné časovéobdobie. Najstaršie umelecké artefakty sú v podzemí, najčerstvejšie diela(minimálne sto rokov staré) sa nachádzajú na samom vrchu. Keďže ja som skôr namodernu, na moje nešťastie sa to končí niekde na prelome devätnástehoa dvadsiateho storočia. A tak zo začiatku pozerám na sochy a naneuveriteľné malé mužské penisy. Bol by som nerád, aby čitateľky nadobudlidojem, že tento článok píše nadutý a povýšenecký zástupca silnejšiehopohlavia, ale toto fakt slečny prepáčte – 5 cm bol najväčší a to je skutočne málo nato, aby aj „šašek technik“ zahral nejaké divadlo. Buď sa dobou tento orgánzdokonalil podľa princípu: čím viac niečo používaš, tam začne teloa príroda dávať väčšiu energiu a silu a zdokonaľovať to, alebopod hrozbou vtedajšej morálky sa umelci radšej držali neutrálnej variantymalého prirodzenia nejakého postihnutého muža. Alebo živé predlohy akurát vyšliz chladného mora, hmhm, neviem. No nič, chytám sa za nohavice, či jevšetko v poriadku a pokračujem v túre.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Jedne z pinďúrov. Tento som si ale nafotil v Musée d´Orsay. Tam to bolo tiež o tom istom...

Obrázok blogu


Chlapec

Ďalší fakt, ktorý ma upútal, bolJežiš Kristus. Je všade po stenách v rôznych podobách, polohách,s bradou, bez, s dlhými vlasmi, smutnými očami (kurňáá, že by satento svätec nikdy neusmial, neverím!), žijúci, umierajúci či mŕtvy. Je ho tamna stovky. Áno, ten Ježiš Kristus, ktorý je všade tam, kde sa udialo nešťastie.Ale keď sa tá krivda reálne deje, teda v čase t = 0 ms, tak nikdy nie jeprítomný. Na dverách mu visí tabuľa: „Som na obede. Môžem meškať, palacinkytotiž milujem!“ Ale človek sa nevzdáva a tak mu volá bezradnes nádejou na mobil. Tam ho však zroní odkazovač: „Ježiš Kristus je mimodosahu siete. Skúste sa modliť neskôr!“ Kým však špekulujete a prosíteo pomoc, to zlé sa stane a Ježiš znenazdajky vychádza spoza opony.A my mu padáme ku kolenám, vyplakávame sa mu, prosíme ho o pomoca modlíme sa k nemu o silu a radu. A on pokorne počúvaa keby sme zjedli hubičky, tak sa nám zmení pred očami na jedno veľkéobrovské ucho. Otvára nám naše aj svoje srdce, kde je milión komôriek, pre každéhokajúcnika jedna osobitná kajuta na rozmlúvanie s Bohom. No nič, končímradšej túto rúhačskú úvahu (veď vy to milý veriaci všetci o mne viete, ževás milujem, tak pustite ten kameň z ruky!).

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Jedno z mnohých„smutných“ vyobrazení Ježiša Krista.

Po pár hodinách sumarizujem, že už nevnímam. Určujem si tedacieľ, pozrieť aspoň najhlavnejšie bašty tohto megalomanského zámku umenia.Cielim k Mone Líse. Je obklopená davom ľudí. 90 percent sú japonskejnárodnosti a každý si musí spraviť minimálne dvadsať vydarených záberov.Od plátna nás delí pár metrov a bezpečnostné laná sú milosrdné lenk deťom. Snažím sa usporiadateľom vysvetliť, že som veľké dieťa, ale tízáporne krútia hlavou. A tak sa na Lisu aspoň usmievam,keď sa aj ona na mňa. Veru smajlíkuje sa tak tajomne a fičúrsky, neklamalitie chýry o nej. Potom pokračujem v chodení po nekonečných chodbách, kdezablúdiť je asi tak ťažké, ako spadnúť opitý z rebríka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Leonardo da Vinci„Mona Lisa“. Bližšie sa mi už ísť nedalo...

Znenazdajky stojím pred oknom a pozerám sa na dve babyvyvaľujúce sa na tráve pred Louvrom. Pohľad na ne ma teší viacej, ako sa otočiťa skúmať ďalší, v poradí tisíctristý biblický námet. Uzatváram toteda, že je čas odísť a tak okolo piatej poobede z toho veľdomuutekám, pretože lýtka nám z chodenia už ako Jožko Pribiklinec. Rada:odporúčam každému Slovákovi, aby do tohto múzea neliezol po opici! Lavičieka stoličiek je tam síce mnoho, ale odtiaľ až tak silné umelecké dojmynenachytáte.

Obrázok blogu

Obrazy, obrazy,obrazy...

((Louvre))

Jedna z mnohýchobrovských sál v Louvre.

Stretávam sa s Borkou. Má do šiestej voľno. Sadáme nakávu (dva kusy 12 Euro) a zmrzlinu Haagen-Daz (dva kusy 10 Euro). Ako sompred dvoma rokmi túto zmrzku skúsil, už som jej zostal verný. Je to najlepšiazmrzlina, aká mi kedy prešla hrdlom.

Obrázok blogu


Zmrzlina Haagen Dazsna Champs-Elysées.

Potom sa naše cesty opäť rozdeľujú. Niekto ide do roboty,niekto k Eifellovke. Predo mnoukráčajú dve černošky. Jedna má tašku Lonsdalle, druhá bundu Fredd Perry. V myslisa mi okamžite vybavujú slovenskí pravicoví skinheadi. Vďaka tomu, že Paríž jeako každá iná svetová metropola silne multinárodnostné mega mesto, stretli bytu dôvod na bitku každých dve sto metrov. Buď by ich zabili všetci tí, čo majúkožu tmavšiu ako je tá ich „hrdá“ biela, alebo by museli postaviť svoje smiešnezmýšľanie pred tvrdé konečné prehodnotenie. V každom prípade –v Paríži stráca slovné spojenie „rasovo zmýšľajúci človek“ slovný význam.Naraziť na bozkávajúci pár: černoch – beloška, alebo arabka – beloch, nie jetak ťažké, ako za socializmu kúpiť v obchode Opusu platňu Karla Kryla.

Obrázok blogu


Veža Eiffel - krásavica pri Seine.

Prechádzam most, posledný parčík a potom pomaličkydvíham tvár k veži zo železa. Akurát ju rozsvietili a ja si až terazuvedomujem, že som v Paríži. Úchvatný pocit! V návale strachu, že sa možnoza pár sekúnd prepadne pod zem, vyberám foťák a ukazujem, čo som sa naučilod Japoncov. Začína blikať a som ako vajíčko. Úplne na mäkko. Vybavuje sami príhoda z obdobia, kedy ju pri príležitosti Medzinárodnej výstavyv roku 1889 postavili a po jej skončení ju mali demontovať. Nonakoniec tomu tak nebolo – zostala stáť a domáci sa za ňu hanbili. Dokoncavtedajší premiér vyhlásil, že na ňu nikdy nevstúpi. No a keď ho na nejnakoniec odfotili, vyhováral sa, že je to jediné miesto, odkiaľ ju nevidí.Hold, veta hodná politika. Pán Borovička venoval jednu svoju kapitolu vo svojejfaktografickej knihe o najväčších podvodníkoch sveta práve Eiffelovke, kdeju nejaký šikovný šmelinár predal naraz trom parížskym zberným surovinám.Samozrejme na železo. A oni mu tie zálohy slepo vyplatili. A takpozerám na tých 7000 ton Fe a predstavujem si, ako by som si za ne žil...

Obrázok blogu


Katedrála Notre Dameza noci – osvetlená apsida (fotené z obrazu).

Ak si myslíte, že deň skončil, ste na omyle. Skončila saakurát tak Barborkina večerná smena. Má energiu ako tigrica pripravená k páreniu a tak sadáme ešteo polnoci do metra a smerujeme k nočnému Notre-Dame. Po minútachmasturbácie na rozsvietený chrám vchádzame do blízkej disko krčmy. Hustonafajčený pub, muzika reve ako zomierajúci býk, sedemnástky naťahujúv rytme disko-mjuzik ruky k lampám a ukazujú ľadvinys kerkami. Sadáme a objednávame si nejaké drinky. Všetky nápoje tamnosia zo zapálenými prskavkami. Pred nos mi dopadá nejaký modrý miešaný nápoj.Modlím sa, aby v tom nebolo cítiť okenu. Vedľa mňa chlapíkovi vstrekuječašníčka so škraboškou na tvári obrovskou striekačkou do úst nejaký alkohol.Mraští ho ako sloniu kožu. Pripadám si ako v nejakom pekle preplnenomzmaturovanými študákmi s obrovskou chuťou zabávať sa, napriek tomu, že jepondelok. Po polhodinke unikáme k baru zaplatiť. Barmanka nám cez hlukodkazuje, že si musíme počkať na čašníčku, ktorá nás obsluhovala. Potom sasnaží revom trafiť do refrénu práve bežiacej hitovky a trieska pritom akošialená popolníkom o pult.

– Myslíš si, že na niečom šlape?– pýtam sa Barborky.

– Nie, prečo? Iba si robí svoju prácu, – odpovedá mipokojne.

– To by som raz chcel..., – dodávam zasnene.

– Čo?

– Trieskať do baru popolníkom, bľačať ako zmyslov zbavenýa ešte za to brať aj peniaze.

Somuchodený, ledva sa hýbem. Borka ma klame, že to nie je až tak ďaleko. Metro užpo jednej v noci nechodí a ja len smutne pozerám do mapy, aký kusmusíme ešte uraziť. Na pol ceste naše zaspaté kroky obveseľuje opustená taška.Vrháme sa na ňu s radosťou, akodieťa v januári na nanuk.

– Aké sú mi tie brýle? – pýta sa ma Borka po tom, ako sinasadila obrovské čierne okuliare na pol hlavy.

– Vyzeráš v tom ako mucha Puk, – rehocem sa.

– Takže dobré... Jéééj, túto podrobnú mapu Paríža som sichcela kúpiť, – raduje sa úlovku moja kamarátka. No a keď ešte následne objavíčiernu bundičku a jej zime je odzvonené, Vianoce už tento rok nemusia anichodiť.

Ja sinesiem nejakú osušku. Je ešte zabalená v igelite, takže prítomnosťneviditeľných zvieratiek je vylúčená. Ale neradujem sa dlho. Po kilometrikráčame okolo bezdomovca, spiaceho na lavičke pri Seine. Zastavujeme saa ja vravím Borke, že by som mu tú osušku aj dal, ale že sa ho bojím.Nakoniec sa ale prekonávam a kráčam tých desať metrov k nemu. Keď som nadva metre od neho, strháva sa a vystrašene na mňa pozerá. On sa bojí mňa,ja jeho. Pohybom ruky mu naznačujem, že mu chcem niečo dať. Reagujeinštinktívne, ako práve zobudená šelma. Hádžem mu darček a on si hoobratom strká pod kabát. Kráčame preč, ale po pár metroch sa otáčame k tejlavičke, kde nejaký tieň trhá igelit. „Tak nakoniec tie Vianoce prišli,“ hrejenás niečo vo vnútri sŕdc...

Obrázok blogu

Buďtena príme...

Hirax


Pavel Baričák

Pavel Baričák

Bloger 
  • Počet článkov:  631
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ľudia majú neuveriteľnú schopnosť pripísať všetko, čo bolo napísané autorovi, že to na vlastnej koži aj sám prežil. Prehliadajú schopnosť vnímania, pozorovania sveta a pretransformovania ho do viet s úmyslom pomôcť druhým. Ale na druhej strane sa mi dobre zaspáva s pomyslením, že ostatok sveta na mňa myslí. Cudzí ľudia o mne vedia všetko, teda aj to, čo neviem ani ja sám. Ďakujem im teda za ich všemocnú starostlivosť! Buďte všetci šťastní, prajem Vám to z celého môjho srdca. Hirax <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643" href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643">Anketa</a> od <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/" href="http://blueboard.cz/">BlueBoard.cz</a> Zoznam autorových rubrík:  Vždy pripravený!Šlabikár šťastia 3.Šlabikár šťastia 1.Šlabikár šťastia 2.Vzťahy (Úvahy)Tak plače a smeje sa životZachráňte malého Paľka!Po stopách komediantaSárka Ráchel BaričákováSex (Úvahy)NEVERŠOVAČKY (Básne)PRÍBEH MUŽA (Básne a piesne)SEKUNDU PRED ZBLÁZNENÍM (RománKÝM NÁS LÁSKA NEROZDELÍ (RománRAZ AJ V PEKLE VYJDE SLNKO/RomČESKÁ REPUBLIKA (CESTOPIS)EGYPT (Cestopis)Ekvádor (Cestopis)ETIÓPIA (Cestopis)FRANCÚZSKO (Cestopis)INDIA (Cestopis)JORDÁNSKO (CESTOPIS)KOSTARIKA (Cestopis)Mexiko (Cestopis)Nový Zéland (Cestopis)PANAMA (Cestopis)POĽSKO (Cestopis)SLOVENSKO (Cestopis)THAJSKO (Cestopis)USA (Cestopis)VIETNAM (CESTOPIS)

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu