Sárka i Samko ustrnuli, ich tváre opanoval smútok a prekvapenie zmiešané so zdesením. Ľudia oblečení v čiernom, pekelná síra cez slová vo vzduchu... Jedine, kto tam svietil, bol Ježiš a deti čakajúce na svoju veľkú chvíľu oblečené v bielom. Kým som sledoval tých anjelov čakajúcich, že ich už konečne pustia k oltáru a celú loď očistia, snažil som sa dostať po vnímania našich maličkých detičiek. Došlo mi, že to TEMNO v kostoloch robia ľudia, nik iný...
Ja viem, že dieťa sa dá "naučiť", aby vydržalo aj dvojhodinovú omšu, ale toto ja na našich deťoch odmietam robiť. Ako sme s deťmi opúšťali chrám (ony tam jednoducho nechceli byť), z reproduktora na celú dedinu znel farárov spev, "nech sa Boh zmiluje.". Aj tu ma napadlo, že sú tie slová vystavané divne. Láska, teda môj otec, Boh, ma miluje celým srdcom. Vždy mu budem ďakovať a prosiť ho o pomoc, ale neverím, že odo mňa ako milujúci žiada, aby som ho prosil o zmilovanie. Je to, akoby som vyžadoval od Samka, či Sárky, aby ma niekedy prosili o zmilovanie. Ľudia, keď niekoho milujete, nikdy si nebudete priať, aby pred vami kľačal. Nikdy... Je to tak, temno robia ľudia.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
