Keď sa klientky spýtala, prečo to robia, tá jej s jemným úsmevom odvetila niečo v tom zmysle, že „sú to predsa deti, potrebujú sa hrať a toto je jej forma výchovy založenej na láske“.
A kam sa podela úcta a láska k sebe samej? Zabudla hádam tá žena, koľko energie ju stálo žehlenie a ukladanie? Vôbec by som sa nečudoval, keby to bol ten typ, čo stále vyplakáva, ako ju všetci zneužívajú, za dobrotu jej paradoxne neďakujú, muž ju nechal a celkovo sa často cíti vyčerpaná, ustatá, sklamaná, zradená...
Neharmonické konanie prináša neharmonické následky. Sebaláska je v tomto prípade začiatok opravy, lebo z nej ústi sebaúcta, ktorá „prinúti“ strhanú matku nájsť si čas konečne na seba. Až potom ju začnú rešpektovať vlastné deti či iní a prestanú na ňu klásť prehnané nároky.
Vyrovnaná žena by v spomínanom prípade vysvetlila deťom, „že sa jej nepáči, čo robia“, aj to, koľko ju tie pekne zoradené komíny bielizne stáli času. Čím by im osvetlila, aké dôležité je rešpektovať druhého človeka a vážiť si jeho prácu. Žiadalo si to jasne a zrozumiteľne zadefinovať, že bielizeň nie je a nikdy nebude určená na hranie. Daná matka bude nútená opäť posunúť mantinely, ale opačným smerom, tak aby nik nikomu nerobil príkorie a svojím nezodpovedným prístupom neokrádal druhých o energiu.
Viem, o čom píšem. Po tom, čo sa narodila Ráchel, som celému svetu rozprával iba o dávaní bezpodmienečnej lásky. Kto by bol povedal, že moja dcérka si ma do dvoch rokov skrotí ako dostihového koňa? Ako som už písal, každé dieťa si vyskúša, ako ďaleko môže zájsť. „Mamička, päť, ocko päťdesiat, starí rodičia dvesto!“
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
