ležanie na zemi, a už mu ustráchaných hlasom hovorí: „Júj, to bolí, však? Ukáž, zaviažem ti to. Poďme domov, ľahneš si a ja sa o teba postarám.“
Na prvý pohľad to vyzerá ako prístup milujúceho rodiča, no v skutočnosti takáto matka nepriamo hovorí: „Si chudinka. Nič nedokážeš sama, potrebuješ, aby som sa o teba starala. Budem okolo teba skákať do roztrhania a ty mi to neskôr vrátiš.“
Ľudia, ktorí robia za druhých nadprácu, oslabujú osobnosť človeka a z dieťaťa vychovajú rozmaznaného a nesamostatného mäkkýša. Takto formovaný človek bude večne vyhľadávať podporu iných, a ak mu ju neposkytnú, obviní ich, že sú „zlí“.
Spomínal som to už v predošlých Šlabikároch a aj v tomto asi dvadsaťtrikrát: nerobme za nikoho nič. Nepomáhajme, kým nebudeme o pomoc požiadaní a naše vnútro neodpovie kladne. Neraďme, kým sa nás na radu nik neopýta. Kto predbieha tento sled udalostí a hneď sa hrnie zachraňovať a pomáhať, chce sa z niečoho očisťovať. Z čoho? Odpovedajte si sami, kedy sa vo vás narodil vinník, za čo sa vedome či nevedome viníte a chcete sa z toho očistiť.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
