Bola horká, nechutila mi. Hneď som vedel, že muchožravec nie som. Ako odmenu za odporný pocit hnusu v ústach som vyfasoval ticho. Nekonečné vrčanie znásobené okennou tablou a žalúziami ustalo. Zrazu mi ten hmyz chýbal. Ešte aj to novonarodené nepríjemné ticho dalo priestor môjmu svedomiu, ktoré ma ako vraha začalo okamžite obracať na ražni výčitiek. Obliekol som sa a ušiel pred ním do kuchyne. Nie pred tým tichom, pred svedomím. Mladá duša nevie, že pred svedomím sa nedá ujsť. Dokonca ani len netuší, že oklamať môže každého, iba seba nie.
- Dáš si praženicu? - spýtala sa ma mama, keď som vstúpil do kuchyne.
- Už som raňajkoval, - odvetil som stroho.
- A čo? - pozrela sa na mňa nechápavo.
- Zjedol som muchu, - odvetil som jej.
- Héj? - usmiala sa na mňa dávajúc mi najavo, že ani za mak tomu neverí.
- Hej! - odvetil som s mládežníckou spurnosťou hladiac do stola.
- Aká bola? - nespúšťala mama úsmev z tváre.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu.
