Ich slovná zásoba je chudobná. Z takýchto slabo socializovaných detí sa stávajú asociálni dospelí. Jedno je isté, takýmto rodičom je úprimne jedno, kde sú ich deti, s kým sú a čo robia. Aplikujú na nich výchovu „vychovaj sa sám“, a tak nie div, ak niektoré z týchto detí skončí vo väzení.
Ak sa matka praktizujúca takúto výchovu aj vyberie s dieťaťom do parku, vôbec si ho nevšíma, akoby tam s ním ani nebola. Dieťa sa hrá mimo dohľadu rodiča, nik sa oň nestará, a ono vie, že je odkázané iba samo na seba. Lepí sa naň všetko, lebo nie je chránené žiadnymi filtrami. Dostávajú sa k nemu dobré i zlé veci, ale keďže mu nie je nič vysvetľované, berie, čo mu prvé príde do rany.
Každý z nás chce niečo znamenať, preto sa z detí, na ktorých ich rodičom vonkoncom nezáleží, stávajú „prespávači“ na nikdy nekončiacich sa bytových párty, vodcovia gangov, predajcovia drog, pätnásťročné deti, čo rodia deti. Touto formou kričia, že túžia po čase, ktorý by strávili s milujúcim rodičom, ale keďže ten nemá záujem, nájdu si okolo seba ľudí, pre ktorých budú niečo znamenať. A tak im nerobí problém poskytovať svoje telo na telesné uspokojenie iných v klamlivej predstave svojej narastajúcej hodnoty. Alebo niečo ukradnú, či spáchajú nejaký kriminálny delikt, veď sa jeho zásluhou stanú pre niekoho hrdinami. Až kým sa džbán nerozbije...
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
