Vybrali sme sa so synom do novoveských lesov. Len taká prechádzka, z Novoveskej Huty cez Šmakartovec a Rittenberg späť do mesta. Cestou tam som si všimol pár fľakov snehu na ferčekovskej zjazdovke, ktoré zrejme za chladnejších nocí stihol nafúkať jej prevádzkovateľ. Zato dolina Holubnice, v ktorej je plánovaná výstavba novoveského Lillehammeru, vyzerala ako tesne pred jarným prebudením. Po snehu ani stopa a aj mráz okoval mláky na lesných cestách len veľmi provizórne. Hľadel som do doliny a myslel na to, že ak sa tu podarí vybudovať lyžiarske stredisko, čo asi budú jeho majitelia robiť v počasí, aké nám ponúka tohtoročný prvý zimný deň.
Šmakartovec nám pripravil prekvapenie. V strmom skalnatom svahu porastenom fragmentmi prirodzeného lesa som našiel v lesnom machu – žltáčika rešetliakového. Tento nápadný žltozelený motýľ je jedným z prvých zvestovateľov jari. Zrejme ho teplé počasie vylákalo zo zimného úkrytu, no neprítomnosť očakávanej potravy ho oberala o sily. Žil, bol schúlený do seba, skrytý medzi zopnutými krídlami a čakal na zázrak.
Po tomto stretnutí ma už neprekvapila kvitnúca sedmokráska uprostred lesnej cesty na Rittenbergu. Prišliapnutá, s ovädnutými okvetnými lístkami, napriek tomu živá, prosperujúca v netradičnom počasí.
Stáli sme na okraji kotliny a hľadeli na barnavú krajinu s dominantou Tatier, ktoré jediné poskytujú akú-takú ilúziu zimy.
Kráčal som ulicami mesta pod jasnou oblohou so zažínajúcimi sa hviezdami a myslel na žltáčika. V noci bude mráz, aj keď mikroklíma prírodného lesa na Šmakartovci určite nie je taká krutá, ako v kamenných uliciach mesta. Možno mu už nedá vydýchnuť, možno ho prinúti opäť sa ukryť a keď sa preberie na začiatku meteorologickej jari, budú už na stromoch jahňady plné peľu a sladká miazga v škárach kôry. V každom prípade by sme mali pozornejšie vnímať, čo sa deje okolo nás.
Foto M. Barlog
