Sú však skupiny organizmov, tzv. bioindikátory, ktorých populačné zmeny v dlhodobom cykle avízujú, že niečo nie je v poriadku. Takými sú vstavačovité rastliny, stredoeurópske orchidei. Ešte v polovici minulého storočia nebolo problémom nájsť na mestských trhoviskách predavačky kytíc týchto šperkov slovenskej prírody. Za ďalších tridsať rokov došlo k zásadnému obratu a temer všetky vstavačovité rastliny sa dostali na zoznamy chránených, ohrozených ba aj vyhynutých rastlín. Kontaminácia prostredia exhalátmi či priemyselnými hnojivami zapríčinila zánik pôdnych húb, bez ktorých vývojovo mladá skupina rastlín často nedokáže existovať – a tak vyhynuli populácie citlivejších druhov aj na miestach, kde im zdanlivo nič nehrozilo.
Typickým predstaviteľom takéhoto vývoja v prírode je vstavač ploštičný. Pri detailnom pohľade atraktívne kvety nepríjemne páchnu po plošticiach, od čoho je odvodené slovenské i vedecké meno. A podľa niektorých vrchný okvetný lístok svojim tvarom pripomína typickú ozdobu hlavy dvorných bláznov. Nech už v tom vidí každý čo chce, faktom ostáva, že tento pekný vstavač v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia vyhynul na území celých Čiech a na území Slovenska sa počet jeho lokalít od tejto doby scvrkol na počet prstov jednej ruky.
Každý teda musí uznať, že vstavač ploštičný je naozaj veľkou vzácnosťou slovenskej prírody. Zároveň je dokladom nerozumného prístupu človeka k svojmu prostrediu. Že sme sa z ničoho nepoučili svedčí stav, v akom sa lokalita, kde bol fotený, nachádza. Ani právny status najvyššej slovenskej formy územnej ochrany, ani ochrana európskou legislatívou nezaručuje bezproblémový vývoj tejto populácie. Nehovoriac o každodenne pribúdajúcich zámeroch a realizáciách často úplne nezmyselných akcií, ktoré berieme ako súčasť tunajšieho folklóru, bez zábran, bez prekážok. Čo alebo kto musí vyhynúť, aby sme sa konečne spamätali?
Foto M. Barlog
