Kamarátka ma upozornila, tak som si šiel overiť. Topiace sa ľady na potoku v údolí svedčili o nedávnom krátkodobom ochladení, ale na okraji nivy kvitli – podbele. Typické jarné kvety, ktoré teplé vianočné počasie pobláznilo natoľko, že vystrčili svieže byle spomedzi suchých jarných listov a rozkvitli.
Bolo to na pomedzí Hornádskej kotliny, v ktorej, aj keď je vo vnútri Karpát, je klíma omnoho miernejšia ako v okolitých horách, a Havraních vrchov, ktoré sú súčasťou Volovských vrchov a Slovenského rudohoria, nášho najrozsiahlejšieho horstva. A výrazné Vianočné oteplenie kvitnutie podbeľov nevysvetľuje – aj keď je podbeľ nenáročná a životaschopná bylina, na aktivizáciu a rozkvitnutie potrebuje rozhodne viac než 2 – 3 dni. Treba si uvedomiť, že ešte v polovici novembra kvitli viaceré druhy jarných kvetín. Výrazné ochladenie na prelome novembra a decembra v našich končinách síce zasrienilo prírodu, vyzdobilo brehy potokov ľadovými ozdobami, no zem premrzla sotva do desaťcentimetrovej hĺbky a aj najtuhším nočným mrazom stále konkurovali plusové denné hodnoty. Práve to v kombinácii s naozaj výrazným oteplením posledných dní mohlo spôsobiť, že podbele, prichystané na kvitnutie ešte od novembrového pobláznenia, využili situáciu a rozkvitli.
Márne. Aj keď v lese vtáctvo švitorilo ostošesť, hmyz sa neobjavil žiaden. Napokon však – ktovie... už som zažil januárové prelety včiel uprostred Volovských vrchov, možno sa dočkajú aj decembrové podbele.
Foto: M. Barlog
