Poráčska dolina je nádherný kút sveta, romanticko krásny a nebezpečne divoký. Celá leží v chránenom území európskeho významu a jej centrálna časť v Národnej prírodnej rezervácii Červené skaly, čo však nijako nezabráni sústavnému znečisťovaniu Poráčskeho potoka, ktorý ňou preteká. Plasty, metla civilizácie, sa v najrôznejšej forme povaľujú všade a neobchádzajú ani najprísnejšie chránené územia. Stovky PET fliaš, rôznych obalov, igelitových sáčkov, fólií... Vyťahali sme ich z trojkilometrového úseku potoka za jeden multikar. K tomu staré hrnce, hromadu sklenených fliaš a najrôznejšie rárohy. Ľudská civilizácia má úžasnú schopnosť prezentovať sa všade a akýmkoľvek spôsobom. Odpadky splavené z obce Poráč na vrchu doliny a najmä z jej chatovej osady Poráčske Mlynky beznádejne zaviaznu v nánosoch potoka a vytvárajú novodobú nivu, ktorej špecifické znaky sa príroda snaží každoročne viac-menej ukryť práve v jesennom období pod záľahou opadaného lístia a odumierajúcej vegetácie. Vždy to však nestačí. Najmä v hornej časti úseku sú z kusov pestrofarebných fólií vytvorené kaskády, svietiace zďaleka, ktoré už nie je možné zlikvidovať. Celý potok najlepšie dokazuje márnosť Dostojevského nádeje, že krása spasí svet. Nespasí. Hlupáka nezmení žiadna krása sveta, je mu ľahostajná. Hlupákovi pomôže len represia, poriadny trest.
Rómovia v rámci aktivačných prác usilovne a zodpovedne vyťahovali z vody rôzny odpad, jeden sa pritom aj poriadne namočil. Keď tu najbližšie stretnem rozmaznaného meštiaka, čo odhodí pri lesnej ceste obal z napolitánky, jednu mu strelím.
Poráčski Rómovia pri zbere odpadu
Interiér Poráčskeho potoka
Korba multikaru sa pomaly napĺňala
Foto M. Barlog
