Znakom kultúrnosti národa je aj to, že sa dokáže kultúrne a na úrovni doby vysporiadať so svojimi exkrementmi. Časy drevených kadibudiek sú už zväčša za nami a pre väčšinu z nás skončí problém vyprázdňovania vnútorností spláchnutím vody vo vykachličkovanom záchode. Niektorí majú to šťastie, že sa o spláchnutú vodu nemusia viac zaujímať. Je však medzi nami množstvo ľudí, ktorým sa odvrátená tvár nášho blahobytu pravidelne pripomína - plnou žumpou.
Vy, ktorí neviete, skúste hádať - čo sa deje potom? Čo urobí človek, ktorému zašpľachoce žumpa o kovový príklop zospodu? Nuž, čo asi - zavolá populárny „hovnocuc", dá si žumpu vysať, zaplatí za poskytnutú službu a svet pre neho beží ďalej.
A čo urobí majiteľ alebo prevádzkovateľ „hovnocuca"? Ak je zodpovedný, urobí to, čo mu prikazuje zákon - odvezie nevábny obsah cisterny na čističku odpadových vôd, ktorá obsah cisterny pridá k svojim čisteným vodám a vyčistí ich technológiou, ktorú používa na vyčistenie komunálnych odpadových vôd.
Problém je len jeden - tá „čéovečka" nemôže byť hocijaká. Vyliať plnú cisternu do bežnej dedinskej čističky by asi jej kapacitou poriadne zamávalo. Takže obsah cisterny treba odviezť na nejakú väčšiu ČOV, ktorá to zvládne. Znamená to v lepšom prípade zopár kilometrov, v horšom aj zopár desiatok. Príklad pre pochopenie - pre okresy Gelnica a Spišská Nová Ves je takáto vhodná ČOV len v Spišskej Novej Vsi. Znamená to, že obsah žumpy by mali práve tam nechať odvážať obyvatelia 8 km vzdialeného Odorína, 20 km vzdialeného Poráča či 25 km vzdialeného Nálepkova rovnako ako zo 40 km vzdialených Dediniek, 50 km vzdialeného Veľkého Folkmara či 60 km vzdialeného Kojšova. Čo myslíte, koľko asi tak môže stáť 100 km jazdy veľkej cisterny? Je pritom úplne jedno, aká veľká je žumpa - dôležitá je cisterna, jej obsah. Žumpa môže byť predimenzovaná, jej majiteľ má len dve možnosti - nechať ju vyprázdňovať pravidelne podľa kapacity dostupnej cisterny, alebo nechať vytiahnuť plnú žumpu na toľkokrát, na koľkokrát to dostupná cisterna zvládne. No a čo myslíte, čo asi urobí našinec, ktorému hrozí niekoľkotisícová platba každé dva-tri mesiace? Dohodne sa s majiteľom cisterny, zaplatí mu nejakú „primeranú" čiastku, cisterna mu žumpu vycucne a jej obsah vypustí do potoka pod dedinou. Alebo na kraj lesa. Alebo do úvozu starej poľnej cesty. Alebo na miestne smetisko. Vhodných miest sa nájde všade dostatok. Naša krásna krajina znesie veľa. A kto chce ušetriť aj za to vyťahovanie, jednoducho urobí vo vrchnej časti žumpy dieru a vyvedie z nej rúrku do potoka alebo cestnej priekopy. To sú tie nevábne zápachy, sprevádzajúce atmosféru mnohých našich obcí, ktoré sa tak radi utiekajú k vidine prosperity z cestovného ruchu...
Zákonodarstvo nášho štátu takéto praktiky samozrejme nepripúšťa. Preto v tomto štáte funguje štvorstupňový systém rozvetvených orgánov, ktorých úlohou je okrem iného dohliadať aj na dodržiavanie ustanovení zákona, ktorý hovorí o nakladaní s tekutým komunálnym odpadom. Napriek tomu sa to deje denne. Denne sú do prírody tohto štátu vylievané hektolitre tekutých sračiek, frcnuté saponátmi, detergentmi, cilitmi, propermi, umelými vôňami. Všetci o tom vedia a všetci sa tvária, že sa nič nedeje. Úradníci, ktorí majú prehľad o počte žúmp a možnosť zistiť, koľko „hovnocucov" bolo vyprázdnených na „čovke", starostovia obcí, čo chcú ušetriť peniaze za žumpu škôlky, na ktorej prevádzku im štát síce previedol primerané kompetencie, ale nie primerané financie...
...presne tak, ako to bolo aj včera ráno v nive potoka Lodina pod Domaňovcami, kde obsah žumpy materskej škôlky v Jamníku vypúšťal pracovník obce na príkaz starostu. Aspoň mi to tak tvrdil. Vraj je to mnohoročná prax, pendluje takto po viacerých miestach v širšom okolí obce, vypúšťa a vypúšťa. Za celé tie roky nikoho ani len nenapadlo skontrolovať, kde obsah žumpy z obecnej škôlky naozaj končí. Stačilo by tak málo - vyžiadať si faktúry, záznamy jázd, alebo sa opýtať priamo na ČOV. Toto môže a má urobiť zodpovedný úradník. Ja vidím len, ako na jar bujnie žihľava, loboda a porasty ďalších burín v okolí mnohých spišských obcí.
Foto M. Barlog
