Les na južnom úpätí Dreveníka je plný čerstvých stôp, z jeho útrob sa ozýva množstvo hlasov. Sledujem retiazku drobných teniskových šľapají po sekerou ošarpané liesky, od ktorých sa stopa napriamila k okraju lesa. Stretám kolegu a vychádzame z lesa, detváky pred nami ušli. Kolegyňa hlási mobilom – ďalšie sú v lese oproti. Počuť zvuky sekery, zrazu sa v tichu rozľahne praskot padajúceho stromu. Kým dôjdeme k lesu, praskot sa opakuje. Vchádzam do borovicovej mladiny, predieram sa pomedzi kmene vyrúbaných stromov a dochádzam krytý korunami pospúšťaných stromov k miestu, kde sa rúbe. Neverím vlastným očiam. Sotva desaťročný chalan sa oháňa sekerou. Druhý, väčší, ma zbadá, beží v ústrety kolegovi, ktorý nadbehol zvrchu. Uteká pred ním, prvý púšťa sekeru do snehu a nechávajúc na mieste vrecia konárov a zimné bundy utekajú von z lesa – v ústrety ďalším kolegom, ktorí čakajú na kraji lesa. Ešte sa stihnú zamiešať do skupiny rómskych detí, ktoré hrajú nad osadou futbal, ale už sa neukryjú, vieme o nich. Pripadám si nemožne – naháňame a chytáme malé deti.
Obzerám miesto činu – štyri odrastené borovice s priemerom kmeňa cez dvadsaťpäť centimetrov, vysoké zo pätnásť metrov, ležia krížom-krážom popadané cez seba. Od ostatných, ležiacich v širokom okruhu, ich odlišuje to, že charakteristické vysoké pne nie sú zapadané snehom – boli vyrúbané dnes, dve tesne pred našim príchodom. Rómovia z osady, vedomí si trestnosti výrubu, posielajú rúbať malé deti. Deti, ktoré mali sedieť v škole. Mysľou mi prechádza celý sled nedôsledností – rodičia, ktorí kašlú na deti, škola, ktorá nehlási absencie, za ktoré by rodičia nedostali prídavky, spoločnosť, ktorá nedokáže účinne zabrániť denno-dennému porušovaniu zákona. Prichytili sme tri deti, aspoň desať ich však ušlo. Na čo sa tu vlastne hráme? O čom hovoríme, keď vravíme o riešení rómskej otázky?
Je viac než zrejmé, že deti by nedokázali odvliecť brvná. Poosekávali konáre, zrovnali ich do noší, pre drevo kmeňov by neskôr prišli starší – mohli by sa vyhovárať, že drevo len našli, že oni nerúbali...
Prechádzam ku skupine detí, strážime ich, kým prídu policajti. Prichádza ďalší malý Róm – čo tu robí? Prečo nie je v škole?
„Ta som chory“ – odpovedá pokojne. Do sledu nedôslednosti pribúda ďalšia vetva – ako môže doktor vypísať zdravé dieťa? Prečo nik nekontroluje, či a ako sa lieči?
Prichádza matka najmenšieho, druháka z tunajšej školy. Po rómsky mu hrozí, sľubuje bitku. Odchádzam znechutený. Zafúľané, usoplené deti sa rozpŕchnu, matka s troma páchateľmi sadá do policajného auta.
Kto je tu vlastne páchateľ?
