Lokalita Červený jarok v mnohom napĺňa predstavu o príjemnom rodinnom bývaní. Niekomu by mohlo vadiť bezprostredné susedstvo letiska, inému zas blízkosť rómskej štvrte, s ktorou zdieľa prístupovú komunikáciu... na druhej strane je lokalita výslnná, päťsto metrov od lesa, dva kilometre od centra mesta, na okraji národného parku... za aj proti sa nájde všade dosť. Tu je však skrytý jeden háčik, o ktorom zrejme mnohí záujemcovia o lokalitu netušia.
Lokalita bola v minulosti hliniskom – ťažobňou hliny. Po ukončení prvej etapy ťažby ostala rozsiahla plytká jama, ktorá, ako to už v našich končinách býva zvykom, sa rýchlo začala zapĺňať – odpadom. Do polovice osemdesiatych rokov minulého storočia sa tu zvážal mestský odpad a ešte dlho po ukončení zvozu tu vozili odpad jednotlivci. Skládku napokon stihol osud rovnaký, ako mnoho z ďalších sedemdesiatich rôzne veľkých nelegálnych skládok odpadu v katastri mesta – bola zasypaná hlinou, a čo zíde z očí, zíde z mysle. Dnes je na jej mieste rovná plocha osiata kultúrnym trávnikom, využívaná na poľnohospodárske účely. Teda – bola donedávna.
Lokalita sa totiž stala v rámci zmeny územného plánu lokalitou individuálnej bytovej výstavby a koncom roka sa začala realizovať výstavba inžinierskych sietí, konkrétne vodovod a kanalizáciu. Prvé výkopy, pokiaľ som to dobre pochopil, doviedli na lokalitu elektrické káble. Projekt je spolufinancovaný Európskou úniou z Kohézneho fondu, operačný program Životné prostredie. Tak to hlása tabuľa na vstupe do lokality.
Za ňou sa už na pláni nachádzajú výkopy s odbočkami k budúcim domom. Stačí sa len prejsť popri ryhe a človek pochopí – vykopaná zemina je pomiešaná s rôznym domovým odpadom. Nostalgiou dýchajú igelitové sáčky od mlieka a identifikovateľné sú aj mnohé ďalšie relikty socializmu.
Mesto bolo vopred upozornené, že lokalita je bývalým smetiskom – napokon, osemdesiate roky zas nie sú až tak vzdialené, aby nežilo v meste dosť ľudí, ktorí si skládku dobre pamätajú. Na severnom okraji lokality je strmý svah, na ktorého povrchu neboli vrstvy odpadu nikdy celkom zasypané a sú viditeľné dodnes aj pod zárastom burín. Čo je však najpozoruhodnejšie – na severnom okraji lokality sú aj čerstvo kopané sondy, ktoré bývalú skládku jednoznačne potvrdzujú.
Neviem, kto a načo kopal tieto jamy, predpokladám však, že to bolo práve v súvislosti s pripravovanou výstavbou. Že to investora neodradilo, je zrejmé zo začatej výstavby vodovodu a kanalizácie. Niekto zodpovedný asi vyhodnotil, že je všetko v poriadku a nie je nič prirodzenejšie ako stavať domy na nezabezpečenej skládke odpadu. Napokon, skúsenosti v tomto smere už máme – na opačnom okraji mesta stojí na stále živej nelegálnej skládke odpadu niekoľko legálne postavených garáží a na rozsiahlej skládke odpadu na okraji Smižian, ktoré v dobe vzniku skládky boli mestskou časťou Spišskej Novej Vsi, sa každú chvíľu pripravuje výstavba nejakého zámeru – priemyselnej zóny či nákupného strediska, podľa toho, čo komu napadne.
Nech je to akokoľvek, jedno je isté – stavať dom na smetisku by asi dobrovoľne nechcel nikto z nás. A ľudia, ktorí na lokalite kúpili pozemok alebo sa tak chystajú urobiť, by mali vedieť o existencii bývalého smetiska skôr, než na to prídu pri výkope základov vlastného domu.
Foto M. Barlog, november 2010
