Niet krajšieho rána v lete, ako keď ma zobudí klopkanie dažďa na obločnú tablu.
Je predzvesťou príjemnej zmeny. Konečne je možnosť zobudiť sa do príjemne chladného rána po predchádzajúcich horúčavách.
Konečne je možnosť vidieť svet v nových, sviežich farbách. Dážď zmyje prach ulíc, nános dopravných imisií, mikroskopické čiastočky prachu púští celého sveta.
Konečne sa naplno prejavia charaktery a vlastnosti ľudí. V daždi najlepšie vidno, kto je dudroš a kto príjemne naladený. Kto berie dážď ako nevyhnutnosť osudu a kto ako vítané spestrenie každodenného behu života.
Konečne netreba polievať záhradu.
Ak dážď vydrží, môžeš sa tešiť na popoludnie – prísť domov a ako v neskorom novembri zaľahnúť do postele, stúliť sa a dýchať tomu druhému na chrbát. Aké krásne pocity sa môžu vykľuť z takéhoto upršaného letného popoludnia!
No a napokon – dážď je predzvesťou ďalších krásnych zmien. Prvé lúče slnka v dierach dažďových mrakov či dúha od obzoru po obzor, znamenajúce pomalé uhasínanie nebeskej sprchy...
Priznám sa, že ma k tomuto zamysleniu inšpiroval dnešný dažďom zaliaty deň a niektoré blogy uplynulého mesiaca. Uvedomil som si, že sú často protipólom môjho nazerania na svet, nielen preto, že sú prevažne od žien. Princíp jing a jang je neustále aktuálne prítomný vo všetkých civilizáciách. Diverzita života vytvára osobitosti, zaujímavosť, pestrosť diania okolo nás. Bez toho by bolo na svete šedivo, uniformne, smutno.
Preto napriek všetkým výhradám – nech žije dážď!
