NÚSCH je pracovisko vybavené najmodernejšou vyšetrovacou a liečebnou technikou a poskytuje mimoriadny komfort pacientom i ošetrujúcemu personálu. Ústav je dobre obsadený špičkovými lekármi so špecializáciou na hrudnú chirurgiu, z ktorých viacerí sem prešli z pôvodného ústavu. Okrem toho poskytuje dobrú stravu a vyniká zdatným zdravotným personálom s dobrým prístupom k pacientom.
Kontroly môjho zdravotného stavu boli zamerané najmä na stav srdca, na jeho výkonnosť a na priechodnosť srdcových tepien. Pravidelne mi robili laboratórne vyšetrenia, ergometriu, EKG, ECHO a ďalšie vyšetrenia vrátane katetrizácie srdca, ktorej som sa podrobil viackrát.
V decembri 1999 pri jednej z týchto kontrol boli výsledky EKG také zlé, že mi ihneď zakázali chodiť. Na všetky vyšetrenia ma vozili na kresle pre kardiakov. Išlo o akútne ohrozenie srdca, čo si vyžadovalo urgentný zákrok. Hoci som pociťoval podobné zdravotné problémy ako pred prvou operáciou, nevnímal som svoj zdravotný stav tak dramaticky. Musel som však rešpektovať závery kardiológov a podrobiť sa príkazom lekárov a zdravotného personálu.
Po zhodnotení výsledkov jednotlivých vyšetrení mi lekári navrhli ďalšiu operáciu srdca. Došlo totiž k výraznému zúženiu koronárnych tepien lokalizovaných tentoraz na zadnej časti srdca. Mal som iba niekoľko hodín na oznámenie svojho rozhodnutia lekárom. Bol čas vianočných sviatkov a táto situácia veľmi nepriaznivo ovplyvnila vianočnú pohodu mojej rodiny. Napriek veľkým obavám a rôznym úvahám som po konzultácii s rodinou napokon s operáciou súhlasil.
Podľa operačného programu som mal operáciu podstúpiť 22. decembra 1999 približne o 11.00 hod. Na nočnom stolíku som mal pripravenú tabletku pred medikácie, ktorú som mal užiť 30 minúť pred tým, ako ma odvezú na operačnú sálu. V hĺbke svojej duše som zaháňal chvíľkové pocity strachu. Sestričky ani lekári mi nevedeli presne povedať, kedy ma na operáciu odvezú, a tak som trpezlivo čakal na izbe.
Približne o 14.00 hod. prišli ošetrovatelia, zobrali ma na operačku a tabletka pred medikácie ostala na nočnom stolíku. Keď som ležal pred operačkou na lôžku, lekár anestéziológ zbadal, zrejme podľa mojej komunikácie so sestričkami, že som príliš aktívny. Pýtal sa ma, či som užil tabletku. „Nie pán doktor, nevedel som, o koľkej presne pôjdem na operáciu, tabletka zostala na stolíku." Lekár sa trocha začudoval, ale napokon zdravotníci pokračovali v príprave na operáciu.
Potom som už stratil vedomie. Čoskoro som však začal pociťovať veľkú, nepravidelnú bolesť na hrudnej kosti. Chcel som kričať, ale nemal som silu dostať zo seba jediné slovo. Myslel som si, že mi chirurgovia odstraňujú z hrudnej kosti zvyšky kovových kramličiek, ktorými bola po prvej operácii zafixovaná hrudná kosť.
Prebral som sa až na anesteziologicko-resuscitačnom oddelení (ARO). Po vybratí dýchacej trubice som musel vykašlať sliny a tekutiny usadené počas umelého spánku v ústnej dutine a v hrtane, aby nedošlo pri dýchaní k vniknutiu týchto tekutín do pľúc. Pre pacientov, ktorých hrudník bol otvorený a následne čerstvo zlepený, je tento úkon veľmi bolestivý. Ale je nutný, musíte to urobiť. Našťastie sa mi podarilo všetky hlieny dostať zo seba na prvýkrát, takže som začal sám voľne dýchať.
Druhá operácia môjho srdca sa však skomplikovala. Najskôr tým, že som dostal vysoké teploty. Lekári a sestričky ale pozorne sledovali môj stav a hneď adekvátne zasiahli. Na Izbe intenzívnej starostlivosti došlo k diétnej chybe, čo ma tiež veľmi oslabilo. Keď ma na tretí deň preložili na oddelenie, bol som taký slabý, že som sa nedokázal naraz ani oholiť.
V izbe boli v tom čase nad lôžkami zavesené kožené oká, za ktoré sa môže pacient zachytiť v prípade, že si chce sadnúť. Jednou rukou som sa chytil tohto koženého oka. Zrazu som pocítil na hrudnej kosti pohyb a prudkú bolesť. Čerstvo zlepená hrudná kosť sa rozlepila. Rozrezané plochy dvoch častí sterna sa aj pri najmenšom pohybe treli o seba, čo som nielen cítil, ale aj počul. Nebolo to nič príjemné a najmä psychicky ma to veľmi deptalo. (Neskôr sa prišlo na to, že kožené oká nad lôžkami nie sú z anatomického hľadiska vhodné pre pacientov po hrudných operáciách. Boli teda nahradené gázou uviazanou o čelo lôžka.)
Naliehal som na chirurgov, aby to dali do poriadku. No stanovisko lekárov bolo odmietavé. Chirurg, ktorý ma operoval, si ma zavolal do svojej kancelárie a vysvetlil mi, že by to znamenalo znovuuvedenie do umelého spánku a v mojom prípade je to veľké riziko a nemuselo by to dobre dopadnúť. Neskôr som sa z operačného protokolu dozvedel, že akcia môjho srdca po operácii bola obnovená až po tretej defibrilácii.
Uvedomil som si, že iba chirurgovia a anestéziológ poznali podrobnosti priebehu operácie. Prestal som ďalej naliehať a zmieril som sa s tým, že musím nosiť gumový korzet, ktorý mi sťahoval hrudné kosti k sebe. Tento korzet som musel mať aj v noci pri spánku. Bolo to veľmi nepríjemné. Mal som z toho zlý pocit, ale musel som to vydržať. Trvalo takmer pol roka, kým sa mi hrudná kosť celkom zrástla.
Napriek všetkým pooperačným ťažkostiam som bol už na Silvestra, 31. decembra 1999, teda deväť dní po operácii, doma pri svojej rodine. Aj keď som bol od prvej operácie o 19 rokov starší a vekom pribudli ďalšie bežné ochorenia a operačné zákroky na iných častiach tela, rýchlo som sa zotavoval.
Je to už 30 rokov, čo žijem pre radosť svoju a svojej rodiny plnohodnotný život s dvakrát operovaným srdcom, angioplastikou a s viacerými kardioverziami srdcového rytmu. Za to patrí moja úprimná vďaka najmä slovenským lekárom, špičkovým odborníkom a zdravotnému personálu z Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave, ktorí mi to umožnili zodpovedným a profesionálnym prístupom k svojej práci.
