Aby sme sa ráno načas zišli, nespávali sme doma, ale u gazdu v stodole na sene. Gazda nás často chodil kontrolovať, či nerobíme zle, či sa napríklad nehráme so zápalkami, čo sme mali vyslovene zakázané. Medzi rapkaním sme chodievali k potoku rezať vŕbové prútiky. Z nich sme sa spoločne jeden od druhého učili spletať korbáče, aby sme nimi mohli na Veľkonočný pondelok šibať dievčatá. Kto vedel upliesť korbáč z väčšieho množstva prútikov, vyslúžil si obdiv ostatných. Na Bielu sobotu sme chodievali po domoch po výslužku za rapkanie, pričom sme spievali náboženské piesne. Potom sme si v stodole spravodlivo podelili výslužku, či už to boli peniaze, varené vajíčka alebo iné dobroty, ktoré sme dostali od ľudí.
Počas letných prázdnin tiež bývalo veselo. Chodievali sme sa kúpať do veľkého rybníka. Spomínam si, ako som sa učil plávať. Moja staršia sestra ma držala za ruky a pomaly sme postupovali do hlbokej vody. Poskakoval som vo vode po špičkách nôh, aby sa mi nenabralo do úst. Stávalo sa ale, že som stúpil do jamy a zrazu som sa ocitol pod vodou. Väčšinou to skončilo tak, že som sa dobre napil a veľakrát aj dusil.
Moji starší kamaráti sa rozhodli pre radikálnejší spôsob plaveckého výcviku. Zavolali ma k stavidlu, lebo tam bola voda najhlbšia. Chytili ma za ruky a za nohy a hodili do vody čo najďalej od brehu. Nezostávalo mi nič iné, ako robiť rukami nohami pohyby, ktorými som sa udržal na vode. Keď zbadali, že už nevládzem, skočili do vody a vytiahli ma na breh. Po viacerých takýchto pokusoch som prišiel na to, ako sa udržať na vode a potom som sa už len zdokonaľoval v plávaní. Dnes si myslím, že to bol v tom čase najlacnejší a najúčinnejší spôsob, ako sa naučiť plávať, ale najmä, ako sa nebáť vody.
Mal som veľa kamarátov, s ktorými sme chodili vždy na jeseň k rybníku chytať ryby. Boli to ryby, ktoré po vypustení a výlove rybníka uviazli v mlákach plných bahna. Väčšinou boli ďalej od brehu a bezmocne sa trepali na hladine mláky. Ryby sme lovili tak, že sme si doniesli dlhšiu a širšiu dosku, položili sme ju na bahno a po nej sme prešli k mláke s rybami. Na koniec palice sme uviazali slučku z tenkého drôtu, do ktorej sme rybu chytili, pritiahli k sebe a vyhodili kamarátom, ktorí boli na brehu
Bol som spomedzi kamarátov najmladší, najmenší a najľahší, takže pri takomto spôsobe lovu rýb som bol veľmi platným členom skupiny. Kamaráti totiž predpokladali, že keď sa zaborím do bahna, tak ma skôr a ľahšie vytiahnu. Často som mal problém udržať rovnováhu na labilnej doske. Raz sa mi stalo, že som spadol do bahna, ktoré bolo hlboké po moje ramena. V hustom bahne sa nedalo plávať, cítil som, ako klesám, ale dna som nohami nedosiahol.
Tak som spanikáril, že som klesal ku dnu skôr po hlave ako nohami, pričom som mal bahno všade, ešte aj v ústach. Našťastie jeden kamarát mal so sebou šnúru na vešanie bielizne. Hodil ju smerom na mňa a ako som mlátil rukami okolo seba, zachytil som sa o ňu. Potom ma pomaly pritiahli po šmykľavom bahne k brehu. V ten deň sa pre mňa rybačka skončila. Premočený a špinavý som sa vrátil domov. Pochvalu od rodičov som, prirodzene, nečakal. V tom lepšom prípade na mňa len nakričali. Napriek tomu rád na tieto príhody zo svojho detstva spomínam. Boli to dni plné zábavy a skutočného kamarátstva.
