Vozil som najmä redaktorov za rôznymi nevšednými udalosťami. Tatra bola pohodlné, tiché a rýchle vozidlo, s ktorým redaktori radi cestovali.
Môj priateľ a kamarát Janko Chovanec bol redaktorom rozhlasu najskôr v poľnohospodárskej redakcii, neskôr sa venoval aktuálnej publicistike. Bol to Tatranec zo Štrby, mal výborný mikro-fonický hlas, bol tým redaktorom, ktorý 21. augusta 1968 ohlásil do éteru celému Československu, že nás napadli sovietske vojská spolu s armádami Varšavskej zmluvy. Práve pre tento čin ho v rozhlase odmenili tým, že ho počas normalizácie nevyhodili, ale nechali ho pracovať na správe budov.
V roku 1964 dostal za úlohu nahrať rozhovor s armádnym generálom Ludvíkom Svobodom. V tom čase bol gen. Svoboda v akejsi nemilosti vtedajších politikov, preto pracoval ako agronóm v jednom poľnohospodárskom družstve na Českomoravskej vysočine pri Veľkej Bíteši.
Služobná cesta bola naplánovaná a my sme ráno vyštartovali na Českomoravskú vysočinu. Janko mal so sebou aj knihu Z Buzuluku do Prahy, v ktorej gen. Svoboda opísal svoju bojovú cestu pri oslobodzovaní Československa a ostatných európskych miest od nemeckých fašistov.
Ludvík Svoboda nás čakal v jednej reštaurácii na námestí v Bíteši. Hneď ako sme okolo obeda dorazili, pozval nás na obed. Veľmi rád spomínam na to, že L. Svoboda sa správal veľmi korektne, necítil som žiadne ponižovanie a rozhovor bol príjemný. Po obede som odišiel k svojmu autu skôr a zobral som do rúk knihu Z Buzuluku do Prahy, ktorá zostala na sedadle auta.
Asi po polhodine sa redaktor aj s generálom vrátili k autu. Generál si všimol, že mám v rukách knihu a opýtal sa: Co to čteš? Pozerám do vašej knihy, odpovedal som. Podej mi tu knihu. Jak se jmenuješ? Jozef Bastl, odpovedal som. Zobral do rúk pero a krásnym písmom do nej napísal pamätné venovanie. Kniha nebola moja, ale Jankova. Dohodli sme sa s Jankom, že knihu mi kvôli napísanému venovaniu daruje. Tak sa aj stalo.
Takto som sa dostal ku knihe od Ludvíka Svobodu, armádneho generála, hrdinu Sovietskeho zväzu a držiteľa viacerých českých a slovenských vyznamenaní, ale aj medzinárodných ocenení, ktorý bol dvakrát prezidentom Československej socialistickej republiky. Napísal mi do svojej knihy pekné upomienkové venovanie s oslovením súdruh, napriek tomu, že vtedy som ešte nebol súdruh. (Počas normalizácie však museli v rozhlase do Komunistickej strany vstúpiť všetci, aj členovia závodnej stráže vrátane vodičov a ostatných zamestnancov.)
Teším sa z tejto knihy. Už som ju prečítal viackrát, je to pre mňa celoživotná spomienka na krásne stretnutie s krásnym človekom a som za ňu vďačný.
