Stretával som sa so staršími kamarátmi, s ktorými sme chodievali k potoku chytať ryby. Samozrejme, bez rybárskeho lístka, pretože to bolo vzrušujúcejšie. K našim obľúbeným činnostiam patrilo aj preskakovanie rôznych terénnych prekážok o tyči. Inokedy sme zablúdili na nestrážené šrotovisko v blízkosti dediny, kde sme hľadali rôzne predmety, ktoré by sa nám mohli na niečo hodiť.
Stalo sa to niekedy po vojne, v roku 1946. Vybrali sme sa prehľadať šrotovisko. Jeden zo starších kamarátov našiel menšiu papierovú škatuľu o priemere asi 10 cm. Zo zvedavosti sme nožíkom otvorili jej veko. Vo vnútri sa nachádzala šedá stvrdnutá hmota, ktorá sa dala nožíkom škrabať.
Kamarát usúdil, že by to mohlo pekne horieť. Pokúsili sme sa hmotu zapáliť, ale nešlo to. Pravdepodobne preto, lebo bola vlhká. Keď už bolo v škatuli viac zhorených zápaliek, jeden z kamarátov mi hovorí: „Fúkni do toho!" Mne sa veľmi nechcelo, ale napokon som ako najmladší poslúchol a začal som fúkať medzi zvyšky nezhorených zápaliek.
Chvíľu som fúkal. Už ma začali aj líca bolieť, ako som ich nadúval. Kamaráti pritom stále škrtali zápalkami a strkali ich do škatule. Musel som si odpočinúť. O chvíľu som pokračoval.
Zrazu zo škatule vyšľahol veľký plameň. Nestihol som uskočiť, iba oči som zavrel a celá moja hlava bola v plameňoch. Zvalil som sa na zem a rukami som si chytil spálenú tvár. Keď som ruky odtiahol, zostali mi na nich kúsky kože z tváre. Mal som spálené aj obočie, vlasy a končeky uší.
Kamaráti ma odviedli k potoku a studenou vodou mi omývali tvár. Pálenie sa zmiernilo, ale iba na chvíľu. Musel som do nemocnice. V nemocnici mi rany ošetrili, z tváre ostrihali visiace zvyšky kože, dali mi lieky a odviezli ma domov.
Doma rodičia presťahovali moju posteľ pod okno. V letných horúčavách začiatkom školských prázdnin som ležal pod otvoreným oknom a rozmýšľal som nad tým, ako som si skrátil prázdninové dni, ktoré mohli byť také krásne.
