V tom čase ešte jazdili autá po Obchodnej ulici a nočné ulice Bratislavy boli takmer prázdne. Áut jazdilo veľmi málo a ľudia sa tiež pohybovali po uliciach zriedkavo. Asi o 01.30 hod. som prechádzal po Obchodnej ulici, keď som spozoroval pri vchode jedného z domov postavu ženy, ktorá sa sediac na zemi zvíjala v bolestivých kŕčoch. Zastavil som. Niekoľko metrov som zacúval. Rýchlo som pribehol k nej. Hneď bolo zrejmé, že ide o ženu, ktorá má pôrodné bolesti. Hľadal som okolo seba niekoho, kto by mi pomohol. Uvedomil som si totiž, že volať sanitku by asi bolo neskoro. Nikoho som nenašiel. Neznámu ženu som nakoniec sám s ťažkosťami a s jej pomocou uložil na zadné sedadlo služobného osobného auta T-603.
Sadol som za volant a rýchlo odštartoval smerom do pôrodnice na Zochovu ulicu. Cestou som slovami upokojoval ženu, aby sa nebála, že sme hneď v nemocnici a všetko dobre dopadne. Išiel som rýchlo. V tom sa na križovatke predo mnou objavilo iné osobné auto, ktoré vyletelo z vedľajšej cesty. Prudko som zabrzdil, pričom som strhol volant doľava, aby som zabránil zrážke. Žena na zadnom sedadle takmer spadla na dlážku auta. Stačila však vystrieť ruku, ktorou sa oprela o predné operadlo a vďaka tomu zostala ležať na sedadle. Tento manéver sa dobre skončil a mohli sme pokračovať v ceste.
Zastavil som pred nemocnicou a vystúpil z auta. V tej chvíli pred nemocnicou zastala aj sanitka. Zdravotníci ženu uložili na nosidlá a odniesli ju do nemocnice. Na vrátnici nemocnice som povedal, kto som a čo sa stalo. Potom som sa vrátil k autu. Otvoril som zadne dvere, aby som upravil prikrývku na zadnom sedadle. Ako som hladil prikrývku, rukami som vošiel do slizkej tekutiny. Hneď som pochopil, že sme neprišli neskoro, ale že bol najvyšší čas.
Nakoľko som sa po nočnej službe zdržal v robote a nemocnica na Zochovej ulici sídlila v susedstve, hneď ráno som sa išiel informovať, ako to dopadlo. Neznámej žene sa hodinu po tom, ako som ju doviezol, narodil zdravý chlapček. Mal som hrejivý, uspokojujúci pocit, že som pomohol a viac som nad príhodou nerozmýšľal.
Asi o tri týždne mi doma zazvonil telefón. Ozval sa v ňom povedomý hlas. Bola to žena, ktorej som takmer asistoval pri pôrode. Predstavila sa, slušne poďakovala a informovala ma, že sa jej vtedy narodil chlapček s hmotnosťou 3,5 kg a dlhý 55 cm. Povedala mi, že to bol predčasný pôrod a jej manžel bol vtedy na zahraničnej služobnej ceste. Ona iba precenila svoje sily, lebo si myslela, že do pôrodnice zájde po svojich. Zaželal som jej a jej dieťatku, aby boli zdraví a aby sa im šťastie v živote nevyhýbalo. Dlho som potom premýšľal, ako ma mohla identifikovať, veď som jej vtedy napovedal svoje meno. Potom mi napadlo, že pravdepodobne jej to asi stálo za tú námahu a zistila si, kto mal vtedy v rozhlase nočnú službu. Tento obyčajný príbeh ma presvedčil, že ešte existujú ľudia, ktorí dokážu úprimne prejaviť vďaku za pomoc.
