Keď som sa prebral, uvedomil som si, že ležím pokrútený na zemi v malom priestore drevenej kabínky. Nevedel som sa postaviť. Zdalo sa mi, že som od pása dolu ochrnutý. Oboma rukami som sa vzoprel o hranoly drevenej výstuže latríny a celou silou som sa usiloval podvihnúť svoje telo na nohy. Chvíľu som s týmto stavom zápasil. Napokon po viacerých pokusoch sa mi podarilo vstať. Keď som pomaly a neisto odchádzal na stŕpnutých nohách z latríny, zbadal som manželku, ktorá vyšla z domu oproti mne a opýtala sa ma: „Kde si bol tak dlho?" „Urobilo sa mi zle." „Ako zle?" „Ako keby som ochrnul od pásu dolu." „Ale vieš, ako dlho si bol preč?" „Ako dlho?" „Skoro celú hodinu."
V tú noc som ešte zaspal a celú záležitosť sme nebrali vážne. Ani vo sne by nám nenapadlo, že by táto udalosť mohla byť varovaním pred väznejším ochorením srdca a ciev. Na druhý deň mi nič nebolo, preto sme sa o tom ani veľmi nebavili a chodil som riadne do roboty.
O niekoľko rokov neskôr, za chladného rána som išiel pešo zo zastávky autobusu na Šafárikovom námestí hore námestím SNP na Zochovu ulicu. Zrazu ma pri chôdzi do kopca začalo veľmi silno tlačiť a páliť za hrudnou kosťou. Obidve ruky mi stŕpli až do končekov prstov. Musel som zastaviť. V miernom predklone som spustil obe ruky pred seba a o chvíľu sa mi uľavilo. Náznaky podobných stavov som mal predtým viackrát. Teraz to však bolo oveľa silnejšie, a preto som zašiel k lekárovi.
Vyšetrili ma, urobili EKG a poslali domov s tým, že som zdravý. Môj stav sa ale nezlepšoval. Podobné záchvaty, ktoré sa prejavovali pálením za hrudnou kosťou a tŕpnutím rúk, sa opakovali stále častejšie.
Raz v noci som dostal opäť silný záchvat. Manželka zavolala sanitku. Odviezli ma do nemocnice, urobili EKG, odobrali krv, nasadili infúziu a ráno ma opäť pustili domov s tým, že mi nič nenašli. Asi o dva mesiace na to som mal termín na operáciu varixov (kŕčové žily na nohe). Operácia bola naplánovaná iba v lokálnom znecitlivení, napriek tomu, že mi mali vybrať kompletne celú chorú vénu (cievu) z nohy. Lekári to odôvodňovali tým, že pri predoperačnom vyšetrení sa na EKG zistila menšia zmena na srdci, preto radšej nebudú riskovať.
Na operačnom stole som vtedy veľmi trpel. Kričal som od bolesti a kŕčovito napínal celé telo. Keby som nemal remienkami uviazané ruky a neoperovanú nohu o operačný stôl, určite by som sa bránil aj rukami. Po príchode domov sa záchvaty vrátili s ešte väčšou intenzitou. Viackrát som mal pocit, že mám v hrudi namiesto srdca zúriaci hurikán. Dokonca sa stávalo, že mi tento stav privolalo aj sledovanie istého druhu televízneho programu. Keď sa na obrazovke odohrávala akákoľvek smutná scéna, zovrelo mi hrdlo, čo sa hneď premenilo na pálčivú bolesť za hrudnou kosťou.
Keď ma po druhý raz odviezli v noci s takýmto záchvatom do nemocnice v Prievoze, ráno ma už nepustili domov. Po konzultácii zariadili moje prijatie na Fyziatrickom oddelení FN na Mickiewiczovej ulici v Bratislave. Tu som absolvoval Holterov monitoring (24-hodinové sledovanie činnosti srdca). Keď lekár pri vyhodnocovaní záznamu vložil pásku z malého Holtera do veľkého prístroja, ručičky zapisujúce na papier činnosť srdca vyskakovali až do miest, kde končil papier. Boli to silné komorové extrasystoly a srdcová arytmia. Lekári mali podozrenie, že sa tak deje v dôsledku zúženia koronárnych tepien.
V Bratislave bol v tom čase špecializovaným pracoviskom na srdcovo-cievne ochorenia Ústav kardiovaskulárnych chorôb na Partizánskej ulici. Previezli ma tam, priamo na koronárnu jednotku. Tu som absolvoval ďalšie vyšetrenia vrátane koronarografie a bola mi zmenená lieková terapia. Pri vyšetrení sa zistilo, že dôležitá cieva na srdci s názvom Ria je stopercentne uzavretá. Diagnóza znela: Ischemická choroba srdca, bolestivá forma, 100 % uzáver koronárnej tepny, stav po možnom infarkte myokardu. Bolo teda rozhodnuté. V tom čase jediným efektívnym riešením bola operácia srdca pri otvorenom hrudníku. Do operácie som mal v prípade ischemického záchvatu užiť ihneď pod jazyk tabletku Nitroglycerínu, ktorý som nosil stále pri sebe.
Po viacdňovej hospitalizácii na koronárnej jednotke s režimom primeraným zdravotnému stavu a po zmene liekovej terapie sa môj zdravotný stav výrazne zlepšil. Veľakrát som mal pocit, že som zdravý a na koronárnu jednotku ani nepatrím. Mal som výčitky svedomia, že zbytočne zaberám miesto druhým, viac chorým pacientom. Cítil som sa ako simulant. Bolo to však iba zdanie.
Raz pred veľkou vizitou som sa náhle dostal do ustráchaného psychického stavu a cítil som vopred, že mi zviera hrdlo. Aby som lekárom ukázal, ako sa u mňa záchvat prejavuje, neužil som tabletku pod jazyk. Ešte pred tým, ako lekárska vizita prišla k môjmu lôžku, dostal som silný ischemický záchvat. Hlasno som stenal a zvíjal sa na lôžku od bolesti. Bol som napojený na prístrojoch a lekár, ktorý sledoval pri monitore činnosť môjho srdca, videl, čo sa deje v mojej hrudi.
Celá skupina lekárov prišla ihneď k môjmu lôžku. Primár koronárnej jednotky sa ma opýtal, či som si dal tabletku pod jazyk. „Nie, pán primár, chcel som, aby ste videli, čo to so mnou robí." „My už dávno vieme, čo vám je, zbytočne ste zariskovali, mali ste užiť tabletku." Dostal som hneď injekciu do žily a srdce sa vzápätí upokojilo. Po absolvovaní ďalších vyšetrení ma čakala prvá operácia srdca pri použití mimotelového obehu. Pokračovanie nabudúce... .
Odkazy na odborné oboznámenie sa s tematikou:
http://www.kardioklub.biznisweb.sk/info/o-vysetreniach/koronarograficke-vysetrenie/
http://www.stefajir.cz/?q=koronarografie-video
http://primar.sme.sk/c/4116810/srdcova-arytmia.html
http://www.kardioklub.biznisweb.sk/info/o-vysetreniach/holterove-monitorovanie/
