20. augusta o 23.30 hod. som jedného z redaktorov odviezol z práce domov a vrátil som sa pred budovu rozhlasu. Keď som vystupoval z auta, počul som ohromujúci hluk a celá Bratislava sa otriasala v základoch. Po niekoľkých schodíkoch som rýchlo vybehol do budovy na vrátnicu. Vrátnik mi vzápätí podáva do ruky telefón so slovami: „Volá ťa smenárka." „Jožko čakaj, hneď prídem dolu, ideme von." Ako sme prechádzali dolu osvieteným námestím SNP, už pri Manderli sme stretli prvé sovietske tanky a obrnené transportéry, ktoré po Starom moste práve prekročili rieku Dunaj. Dezorientovaní a vystrašení vojaci sa postupne snažili obsadiť dôležité miesta v meste. Mali sťaženú orientáciu, pretože prekvapení obyvatelia Bratislavy už v noci otáčali orientačné tabule a strhávali názvy ulíc z domov.
Na mieste, kde sa schádzalo zo Starého mosta na Šafárikovo námestie, stálo viacero tankov a pri nich skupiny vojakov a dôstojníkov. Marienka vystúpila z auta a prišla k ním. Čistou ruštinou im kládla otázky: „Prečo ste to urobili? Kto vás volal? Načo ste prišli?" V odpovedi zaznelo iba toľko, že prišli potlačiť kontrarevolučné sily v Československu a že nemajú oprávnenie s nikým diskutovať. Po neúspešnej diskusii s dôstojníkmi sme sa smutní, sklamaní a so zmiešanými pocitmi vrátili do rozhlasu.
Pochopil som, že ma čaká ťažký týždeň. Celú noc som sa snažil vykonávať zaužívanú prácu a plniť príkazy vedúceho smeny. Jazdil som osobným autom medzi ťažkou vojenskou technikou a roznášal rôzne dokumenty na príslušné miesta. Veľakrát som ani nevedel, čo robím, pretože niektoré ďalšie opatrenia pre zabezpečenie vysielania rozhlasu boli konšpiratívne, ale aj rozporuplné. Chvíľami to vyzeralo, najmä 21. augusta dopoludnia, ako keby v rozhlase začalo vládnuť niekoľko vedení súčasne.
Sovietski vojaci iba s ťažkosťami objavovali strategické body v meste. Rozhlas na Zochovej ulici obsadili až 21. augusta vo večerných hodinách, hoci vysielanie bolo prerušené už ráno. Do budovy naťahali krížom cez schodištia špagáty, na ktoré povešali rôzne druhy plechoviek od konzerv tak, aby sa pri dotyku špagátu rozdrnčali. Napriek tomu sa nám podarilo s Rudkom Minarovičom za pomerne vzrušujúcich okolností vyviezť zo stráženého dvora rozhlasu prenosové vozidlo T-805 (aj s aparatúrou), ktoré bolo neskôr použité pre účely legálneho vysielania.
Býval som vtedy na dedine a doma sme pripravovali drevo na kúrenie v zime. Večer 20. augusta, keď som odchádzal autom do roboty, som hodil veľkú sekeru na drevo do auta na zadné sedadlo s tým, že si ju v robote nabrúsim. Potom som na ňu v dôsledku udalostí a zhonu zabudol. Na druhý deň som sa z nočnej služby vracal domov. V Petržalke, na mieste, kde je dnes umelý kopec, stálo na ceste množstvo vojenskej techniky. Pri Jarovskej bažantnici boli zakopané delá s hlavňami namierenými na Bratislavu. Zrazu sa na ceste oproti mne z kolóny vyrútil obrnený transportér. Aby som zabránil zrážke, vyhol som sa do protismeru, do jednej z medzier v stojacej kolóne vojenskej techniky. Bolo to na mieste, kde práve diskutovala skupina vojakov a dôstojníkov. Otvoril som okno. Zvedaví vojaci si prezerali auto. Zrazu jeden dôstojník zbadal v aute pohodenú sekeru. Bez váhania siahol po pištoli a zakričal: „Na što éto tebe?". Darmo som sa mu snažil vysvetliť, že to mám na drevo. Neveril. A tak, keď sa cesta uvoľnila, nevidel som iné východisko z tejto situácie, ako v okamihu rýchlo vyštartovať. Obával som sa, že ma bude nasledovať. Našťastie sa tak nestalo.
22. augusta vojaci obsadili aj tlačiareň, ktorá sa vtedy nachádzala v jednej z uličiek v blízkosti Domu lodníkov. Nevedel som, že tlačiareň je obsadená. Vošiel som ako zvyčajne zadným vchodom do dvora tlačiarne po výtlačky dennej tlače. Už zvonku mi ale bolo čudné, že sa tam nesvieti tak intenzívne ako inokedy. Zabuchol som dvere na aute a urobil niekoľko krokov smerom k zadnému vchodu do budovy. V tom som počul zarachotiť záver zo samopalu. Vojak vystupujúci z tieňa a so samopalom namiereným na mňa zakričal: „Odchodí, zdes nerabotajetsa." V žilách mi stuhla krv. Uvedomil som si, ako blízko môže byť od natiahnutia záveru na samopale k výstrelu.
Deti rozhlasových pracovníkov boli v augustových dňoch roku 1968 na letnom pionierskom tábore v Hradci nad Moravicí. Pracovnici rozhlasu po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa, pochopiteľne, obávali o bezpečnosť svojich detí. Naliehali, aby boli deti dovezené domov podnikovým autobusom. Nikto z vodičov sa však k tomuto činu veľmi nemal. Predsa len išlo o riskantnejšiu cestu ako za normálnych okolností. Rozhodol som sa, že deti z tábora doveziem. V tej situácii sme si neuvedomovali, že transport detí domov môže byť oveľa nebezpečnejší než samotný ich pobyt v tábore. Komplikácie nedali na seba dlho čakať. Hneď na začiatku cesty, ako som prechádzal popri Bratislavskej autobusovej stanice Avion, do autobusu, ktorý som riadil, narazil hlavňou otáčajúci sa tank. Autobus však zostal pojazdný, odniesli si to iba plechy v jeho zadnej časti. Cesty mimo miest našťastie neboli až tak veľmi preplnené vojenskou technikou, a tak sa podarilo deti doviezť domov do Bratislavy k svojim rodičom.
V nočných uliciach Bratislavy som v auguste 1968 prežil horúci týždeň plný nebezpečných situácií. Bol to týždeň, na ktorý nikdy nezabudnem. Aj keď nie je možné opísať všetky príbehy a stresy, cez ktoré som vtedy musel prejsť, dnes môžem s istotou povedať, že to bol týždeň, ktorý tiež zanechal stopy na mojom zdraví.
