Leteckému modelárstvu som sa venoval niekoľko rokov, keď som bol ešte mladý. K tejto záľube som sa znovu vrátil až teraz, keď sa jej začali venovať aj moji vnuci. V pamäti mi zostali niektoré zásady lietania s modelmi. Boli však väčšinou iba odpozorované od skúsenejších kamarátov modelárov. Sám som s lietaním nemal vlastné, väčšie skúsenosti.
Po niekoľkých cvičeniach, väčšinou za asistencie mladšieho vnuka, som sa jedného dňa, keď vnuk nebol doma, vybral sám s motorovým vetroňom Alpha 1500 na rozsiahlu rolu. Lietadlo som si dôkladne pripravil podľa naštudovanej príručky. Preskúšal som všetky funkcie jeho ovládacích prvkov, vrátane výkonu motora. Na mieste činu som model hodil proti vetru vodorovne pred seba. Vietor bol trocha silnejší, ako sa zdalo a Alpha začala rýchlo stúpať k oblohe. Snažil som sa udržať ju v koordinovanom lete. V stave istého duševného napätia som však zabudol ubrať plyn. Alpha sa rútila rýchlo a bez môjho úmyslu, ale zrejme mojím pričinením, robila vo vzduchu neuveriteľné akrobatické prvky. Po chvíľke sa mi podarilo otočiť ju pred seba. Vietor bol však silný a lietadlo letiace neustále na plný plyn bolo k neudržaniu. Vietor ho rýchlo unášal do neznáma.
Alpha odletela veľmi ďaleko, už som nedokázal vo vzduchu sledovať jej polohu. Nerozoznal som, či letí smerom ku mne alebo sa odo mňa vzďaľuje. Batéria sa takmer vybila a lietadlo spadlo do hustého porastu repky viac ako dva kilometre od miesta štartu. Orientujúc sa podľa polohy veže kostola v susednej dedine, snažil som sa aspoň približne zapamätať si miesto, kde lietadlo spadlo. V mokrej repke som vyhľadal cestičku od kolies postrekovača a so zapnutým vysielačom som vzrušene kráčal k predpokladanému miestu pádu. Išiel som dlho. V mysli som už strácal nádej, že lietadlo nájdem. Bol som až nad kolená celkom premočený, na tenisky sa mi lepilo ťažké blato, chôdza bola čoraz ťažšia. Asi po pol hodine som v repke zastavil a začal som pohybovať páčkami vysielača v nádeji, že budem počuť charakteristický zvuk pohybujúcich sa motorčekov klapiek na krídlach. Pri maximálnom sústredení sa, moje (zatiaľ ešte dobré) uši skutočne zaznamenali asi vo vzdialenosti dvadsiatich metrov pred sebou zvuk pohybujúcich sa motorčekov klapiek na krídlach. Keď som sa lepšie zahľadel na miesto, odkiaľ zvuk prichádzal, zbadal som časť krídla lietadla, ktoré mierne vytŕčalo nad porast repky.
Tentoraz som mal šťastie, lietadlu sa takmer nič nestalo. Trochu sa vysunulo krídlu z trupu, ale batéria sa riadne vybila, čo jej životnosť určite nepredĺžilo. Takto dopadlo moje prvé pristátie. Verím, že tie ďalšie budú stále lepšie. Držte mi palce a lietajte so mnou. Je to skvelý pocit, dobrý, aktívny relax a recept na omladnutie.
