vurdis pictus (rekviem za olympus)

Poviem vám ako. Napríklad usporiadaním karu.
Rozdávali by sa fotky. Momentky. Zneli by príhody z foťákovho života.
„Pamätám si, ako ma raz cvakol s bleskom, úplne nečakane, v tom bol ozaj neprekonateľný...“ „Aj mňa, aj mňa!“
„A tú panorámu pri kostolíku čo raz sfotil...“
„Nikdy nezabudnem na jeho hľadáčik. Mal prekrásny hľadáčik.“
„Bol to skromný foťák, stačili mu len dve baterky...“
„Bože, a akú mal dobrú redukciu šumu. Prečo musel odísť?“
A podobné.
Nikto by nespomenul, že bol v podstate dosť krátkozraký a občas aj škuľavý.O mŕtvych len dobre. 

Po stenách by boli samozrejme rozvešané zväčšeniny a súčasťou by bola aj projekcia ním zachytených videí. Zaručene vysokointímnych. No a nakoniec by sa odhaľoval pomník, v trojnásobnej životnej veľkosti (3x zoom), odliaty zo zlata rodinných šperkov všetkých prítomných, s nápisom: Tu leží náš milovaný Olík, ktorý bol naším tretím okom (a niekedy aj štvrtým). Nech je mu clona ľahká a svetlo večné nech mu svieti, nech nemusí používať blesk. Amen.

Krutá pravda je však taká, že na toto všetko ja mám primálo peňazí a tak vám radšej ukážem tie fotky. Ono síce sú v tej koláži z Olympusu asi len štyri, ale aj tak. Patrilo sa rozlúčiť z foťákom, čo ma dostal k fotografovaniu a ktorému som zo samej vďaky najprv rozbil displej aby som ho napokon nadobro stratil.
Tak ale, nemal byť vreckový. Vreckové veci sú totiž na strácanie ako stvorené. No nie?