verí v smiech...... ČO NA SRDCI, TO TU ........ Zoznam autorových rubrík: Mudrovačky, Písačky a slovné hračky, Takmer zbytočné postrehy, Tajné tipy, Pre zmenu vážne, Rozhovory, Nezmysly všade vôkol, Fotografie, Súkromné, Mozaika
No jó, je to muka, prehrali sme. Tak ale, nebudeme z toho predsa robiť drámu, napríklad Rusi čakajú na titul už 14 rokov a žijú. Na začiatok odľahčovacej kúry preto navrhujem zopár výrokov odpočutých dnes počas zápasu v našej obývačke. V podstate humor ako obranný mechanizmus, takže brať s rezervou, prosím :)
Keď mi nechce písať pero, to nemám rád. V takých chvíľach by som ho najradšej zabil. Zlomil a rozštvrtil, vykuchal mu tú jeho trucovitú tuhu a pustil mu tou jeho zasranou aristokratickou žilou. Zlé, zlé pero, mne, pánovi tvorstva, sa bude vzpriečať!
1Dievča v rohu si stiahlo zásteru a vyhlásilo: ''Už s vami nechcem mať nič spoločné, páni! "Vo vzduchu ostala ešte dlho visieť ozvena jej slov.
Jožko sa túžil stať asfaltérom už od chvíle, keď v horúcom letnom slnku ako chlapec prvý krát sledoval nafukujúce sa bubliny na rozpálenej ceste. Výbuchy miniatúrnych sopiek, čo do nich občas pichol a občas šliapol, to bolo jeho. Lepili potom tak fajne topánky. Asfalt! hovoril si vzrušene, to je materiál! To keby som mal pod palcom, bol by som niekto! Kládol by som dlhé pláty ciest po celej zemi a spájal by som ľudí. To by bolo krásne. A tak sa aj stalo. Prepáčite dúfam, že som v deji skočil o pár rokov vpred a ukrátil vás tým o nepochybne fascinujúce príhody z Jožkovho dospievania, ale bohužiaľ, ráno treba skoro vstávať a už by som mal pomaly aj tak ísť spať. Jožko sa teda stal asfaltérom.
Dnes budem písať staccato. Akože krátke vety. Páliť dávky ako samopal, štekať ako pes. Lebo viete ako to chodí: To dáte občas len o trochu dlhšiu vetičku, niečo ako túto, a ups, už ho strácate, slabšie pripraveného čitateľa. A to si ja nemôžem dôvoliť - čitateľov totiž potrebujem. Povedal by som, že všetkých. Mám totiž nemalú ambíciu: Stať sa prvým univerzálne pochopeným človekom. Preto verím v stručnosť. Jasnosť. V krátkosť vyjadrených myšlienok a v uchopiteľnosť idey. A ešte v toto:Úsečným vetám patria masy. Budúcnosť. Všetko.No veď si len vezmite: "Tu stoj!", "Drž hubu!", prípadne "Zaplať!" Tie sú predsa jasné každému. Primárne. Veď napokon, aj vám, či nie? No povedzte. Alebo radšej nehovorte nič. Aj tak vás tu nepočujem. Radšej čítajte.
Práve som si so zdesením uvedomil, že si o mne môžete na základe môjho posledného článku pomyslieť, že som nebodaj nejaký sexuálny maniak! A pritom... veď ja som hlboký človek! Vážne! Tak napríklad - ak by sme mi na hlave vyvŕtali dieru, čo by viedla až do päty, bola by to veru riadne hlboká jama. A ak by sme do nej napustili vodu, pokojne by sa vo mne mohol niekto menší než meter osemdesiat aj utopiť! Taký som ja hlboký! Ale pozor, nie že si zasa budete myslieť, že keď keď mám tú dieru, tak som celý prázdny. Naopak. Som plný mnohých vecí. Napríklad pľúca, srdce, žalúdok a iné. Som ako Mariánska priekopa - hlboký a plný. :)))
Leonard Banič sa vraj narodil 12. mája 1981. Hovorím vraj, lebo i on sám mal o tom silné pochybnosti. „Čo ako úpenlivo sa snažím,“ hútal niekedy „vôbec si na to nespomínam. A ak si na to nespomínam, ako môžem vedieť, že sa to skutočne stalo?"
Vážení čitatelia, ani netušíte aké obrovské šťastie vás práve postretlo. Stali ste sa totiž výhercami najlepšieho článku uverejneného na tomto blogu v tejto sekunde, dokonca možno i minúte. Teda ešte celkom nie, ešte si ho musíte prečítať, ale to isto urobíte hneď po tom, ako vám poviem, čo všetko vás vlastne čaká. A že sú to veci...
Gorion Selaki bol chlapík fundovaný a podkutý, ako sa vraví, všetkými masťami mazaný - masťou husacou, bravčovou, kuracou a dokonca i masťou tvora pita-pita, o ktorom je známe zúfalo málo a napriek tomu sa medzi mastičkármi teší nezvyčajne vysokej popularite (návrhy na to, čo je vlastne ten pita-pita zač sa prijímajú do konca septembra, následne budú vyhodnotené a tie najlepšie z nich i odmenené).
Boli raz na svete kosec-pavúk a kosec-človek. Vy, ktorí máte čas a chcete si prečítať plnú verziu príbehu, kliknite rýchlo sem. A vy, ktorí chcete naopak rýchlu pointu, ako aj vy, čo ste sa práve vrátili z plnej verzie, čítajte ďalej.Tak teda: Jedného dňa, keď kosec-človek kosil, vyliezol mu kosec-pavúk na krk. Kosca-človeka to rozrušilo a zahnal sa po koscovi-pavúkovi rukou. Stačila chvíľka nepozornosti a kosec-človek nezbadal kameň schovaný v tráve. A tak sa stalo, že padla kosa na kameň, vydala cvendžavý zvuk (cvendž!) a odrazila sa nahor, kde neomylne odťala hlavy oboch koscov, jednu za druhou. A ja, ako sa zdá, zrazu nemám o kom písať.
Bol raz jeden kosec. Mnohí by ho nazvali pavúkom, ale to by ho len poriadne rozčertili. Kosce, ak náhodou neviete, sú totiž na pomenovanie pavúk alergické asi ako ako keď nazvete Škóta Angličanom. Klasickým pavúkom sa predsa o kosčích dlhočizných nohách ani nesnívalo! Starý dobrý Opilio parietinus, čo míľovými krokmi brázdi steny vášho príbytku, to je iná káva! Elegán. Onen konkrétny kosec, o ktorom bude reč, si žil svojim pokojným životom až do chvíle, kým mu cestu neskrížil kosec druhý. A keď sa kosci stretnú, veruže sa dejú veci!
Obsah predchádzajúcej časti: Maxim Brejnovič, zúfalo nepopulárny človek odpudivého charakteru, si necháva vyoperovať mozog, ktorý ho celé roky ovládal a dával mu to vyžrať, samé plevy od života. Operácia prebehne úspešne, následkom čoho Maxim schudne v rekordne krátkom čase viac než kilo bez toho, aby to na ňom bolo vidieť. Chápem, že tento fakt síce vôbec nie je dôležitý, na druhej strane ale, ruku na srdce, nie je to zaujímavé? Tak schválne, viete koľko váži taký mozog? Poviem vám. U dospelého muža medzi 1300 až 1400 gramov, u ženy o 10 deka menej, u múdrej sovy 2.2 gramu a u slona 6 kíl. Dobre, vzdelávací cieľ článku je týmto naplnený a môžeme sa opäť venovať fascinujúcim zbytočnostiam typu čerstvo demozgovaného Maxima Brejnoviča Light, ktorého neuveriteľné príbehy pokračujú len jedno kliknutie odtiaľto!
VAROVANIE! Nasledujúci článok obsahuje zvýšenú úroveň absurdity a abstrakcie. V prípade, že trpíte permanentnou realitou alebo iným ťažkosťami fantazijno-tráviaceho ústrojenstva, neodporúčam vám ho čítať. Bude sa vám zdať čudný, nudný, bludný, zhubný ako kaz zubný. Preto pre Boha živého, neklikajte sem. Prosím. Jeden presne taký ako vy raz klikol a dodnes ho kriesia. A vy ostatní, čo sa nebojíte, poďte ďalej. Poviem vám príbeh, ktorý začína takto: Pani M. bola tak trochu pri sebe...
Po prúde toku pláva si ryba. Zdá sa, že chýba jej radosť v oku. Čo robiť dá sa? Čia je to chyba? Či vôkol málo moku a či cieľ nemá iba? Do frasa! Ryba! Ešte si nepoznala stoku!
Maxim Brejnovič bol zo seba prudko nešťastný. Nie dnes, nie tento mesiac, ale celý svoj život. Kam až siahala jeho pamäť, všetko pobabral. Čo ako sa snažil, veci ničil (s vysokou pravdepodobnosťou), vzťahy ruinoval (so železnou pravidelnosťou) a naskytnuté šance márnil (s veľkou úspešnosťou). Ľudia v jeho blízkosti chradli, rastliny vädli a stroje skratovali. Dlhé roky rozmýšľal nad tým, prečo práve on je živým epicentrom katastrôf v svojom okolí, až nakoniec dospel k poznaniu, že za tým všetkým je jeho mozog.
Píšem si, píšem a zrazu zistím, že píšem o písaní. Nabudúce si počítam niečo o počítaní a vypočujem niečo o vypočúvaní. Prípadne poviem o povedaní? Alebo prehovorím o hovorení? Možno o hororení. Vraj také slovo není? Že význam slova bol znetvorený? Je mi to jedno. Keď do slov bývam ponorený, ku komentárom som hluchonemý. Ale uznajte, veď aj hororiť pekne dá sa, to dokonca občas má sa. No nie je to krása, ako slovo slovu podobá sa?
Kde bloglo, tam bloglo, žil raz jeden mladý muž, ktorého keď raz niečo chytilo, tak väčšinou poriadne. Najnovšie blogy. Ani nevie ako a už sa v tom vezie na plné pecky. Celé dni chodí ako zblogovaný a rozmýšľa, čo by zasa napísal.
Stretol ju v podchode. Stála opretá o stenu a z diaľky bolo spočiatku vidno len špičku jej cigarety. Najskôr sa sem uchýlila pred nepriazňou počasia vychutnať si zopár ničím nerušených šľukov. Pôvodne chcel len tak prejsť, niečo na jej vzhľade ho však upútalo a zastavil sa. Pozrela sa na neho bez záujmu, aspoň sa mu tak zazdalo. Každopádne, vedel, že sa jej za každú cenu musí prihovoriť. Cítil to. Cítil to tak silno ako už dávno nič predtým. Tu jednoducho nebolo o čom rozhodovať, ak by to neurobil, vyčítal by si to ešte večné veky. Netušil síce, čo jej vlastne povie, ale to v tej chvíli nebolo ani trochu podstatné. Pristúpil k nej o krok bližšie a bez zaváhania povedal: "Máš sa ?"
