Vy, čo cestujete vlakom, ju poznáte. Visí na stene vagóna učupená ako neforemná kovová mucha, v prípade kupé až morbídne blízko vypínača svetla. A ako všetky zakázané veci, aj záchranná brzda k vám vysiela jednoznačné signály:
"Potiahni ma! Použi! Na to som tu! Chcem byť ťahaná! Nudím sa tu už celé roky! Daj mojej existencii nejaký zmysel!"
A vy, hoci by ste isto radi otestovali, ako promptne po jej použití zareagujú brzdy, to nikdy neurobíte, pretože hneď vedľa, ako zlý bachar, tróni zlovestný nápis "Zneužitie sa trestá!"
A potom sme tu my, šťastlivci z rodu Batikovcov. My, ktorí vieme, ako pištia masívne brzdy, keď sa snažia ubrzdiť desiatky ton ocele a biomasy v nej naloženej, rútiacej sa vpred. Tradícia nášho poslania síce zatiaľ nie je dlhá, ale koniec koncov, ani záchranné brzdy tu nie sú stáročia. Ak by boli, isto by za ne ťahal už môj pradedo.
Takto si osud počíhal až na moju mamu, ktorej historku o dramatickom zastavení vlaku sme si ako deti vypočuli mnohokrát. Kam a prečo s otcom cestovali, nemám šajnu. Viem však, že v istom bode svojej cesty zbadali za oknom idúceho vlaku sprievodcu prisatého na držadle dverí ako kliešť. To, ako isto uznáte, ich právom priviedlo do pomykova, keďže prirodzený habitat živočísneho druhu Sprievodca Modročiapkový bol a je na druhej strane dverí. No a keďže sa zdalo, že dotyčný nechce patriť medzi chlapov s "vetrom ošľahanou tvárou" (čo naznačoval zúfalými pohybmi smerom k neďalekej brzde), mama chopila situáciu do svojich rúk.
Nasledoval záťah, piskot, zastavenie. Zopár spolucestujúcich vraj v panike opustilo svoje miesta a už sa nevrátili. Sprievodca bol však zachránený a prvá generácia splnila svoje poslanie.
Jeho pokračovateľom, ako už isto tušíte, som sa stal ja. O dobrých 25 rokov neskôr som si sedel vo vlaku do Prešova (ktorý som určite stihol na poslednú chvíľu, ako sa poznám), sotva sme vyrazili a ozval sa strašný ženský krik, niečo v zmysle:
"Preboha, pomôžte mi! Moje dieťa! Zastavte! Pomóc!"
Poviem vám, tá žena znela fakt srdcervúco a mne, nadopovanému všetkými filmami, čo som videl, sa v hlave premietla takáto scéna: Dieťa, ktoré pri nastupovaní zachytili dvere, vlak teraz nemilosrdne obíja o podvaly ako vrece zemiakov. A hoci som o pravdivosti tejto hororovej predstavy nemal ani najmenšie potuchy, stačila na to, aby som sa rozhodol. Vstal som a krížom cez vagón plný chaosu som neomylne zamieril k brzde.
Šlo to ľahšie, než som čakal.
Piskot, kvílenie a stáli sme.
Netrvalo to ani 5 sekúnd.
Po každom klimaxe nasleduje antiklimax. Ukázalo sa, že príčinou hysterického záchvatu nebolo žiadne ohrozenie života (chvalabohu), ale len púhy fakt, že matka do vlaku nastúpiť stihla, zatiaľ čo potomkovia už nie. A tak, keď ju vlak začal unášať čoraz ďalej od jej ratolestí, podľahla panike. Či je to dobrý dôvod na zatiahnutie záchrannej brzdy, pochybujem. Ja som však mohol beztrestne nadviazať na rodinné tradíciu a dokonca som bol spolucestujúcimi pochválený za moju rozhodnosť.
Ja, majster nerozhodnosti!
Život vie byť fakt zvláštny.
Preto keď budem mať vlastné deti a pôjdeme kamsi vlakom, ukážem im záchrannú brzdu a so všetkou vážnosťou prislúchajúcou situácii poviem:"Deti, teraz je vaša."
A skôr, než sa na ňu stihnú zavesiť, dodám:
"Ale ešte nie. Buďte trpezlivé. Váš čas jedného dňa isto príde."
