To máte takto: Dobrá žúrka (nakoniec som predsa len neodolal :-)) je ako dobrý sex. Pamätáte si, že to bolo VEĽKÉ. Ohňostroje synaptických spojov, neurálne orgie a tak podobne. A viete, že by ste si ten pocit chceli udržať naveky. S priblblým úsmevom na tvári by ste potom síce neboli veľmi použiteľní, ale v tej chvíli je vám aj tak všetko jedno. V živote to však chodí tak (a má to veru dobre vymyslené, hajzlík jeden), že cenou za extázu je práve jej prchavosť. A preto, i keď spomienky na tie najväčšie „jízdy“ v pamäti ostávajú, ich detaily sú rozmazané do neurčitej šmuhy z ktorej len tu a tam vykúkajú jasnejšie kontúry jednotlivých momentov, asi ako keď sledujete krajinu z auta rútiaceho sa vpred rýchlosťou 200 kilometrov za hodinu.
Nuž, a presne taký bol ten koncert. Nebyť toho, že mi Pino kládol na srdce, aby som si zapamätal čo najviac, asi by sa moje dojmy zredukovali len na prídavné mená typu „husté, fakt husté“. A hoci by to bolo maximálne výstižné, rozumeli by tomu len tí, čo tam boli. Najmä však, bol by to sakra krátky článok. A preto:
Right here’s the spot
Scéna vďaka vysokým neónovým stĺpom meniacim všetky diskofarby (rozumej žltú, čevenú, modrú a zelenú, občas prekladané fialovou) pôsobí síce jednoducho, ale štýlovo. Stojíme obďaleč (čo je vzhľadom k veľkosti pódia približne 50 metrov) vo vzrušenom očakávaní, spaced to the max. Atmosféra hustne priamo úmerne hustnúcemu davu a blížiacemu sa začiatku.
Magic, it surrounds me
A už sa to valí. Na pódium prichádza kapela a je ich veru dosť. Presné číslo vám nepoviem, pretože od okamihu, čo sa k osamelému “Tell me, tell me, is life just a playground” pridávajú kopáky a v najlepšej tradícii svojho mena všetko poriadne nakopávajú, na to už akosi nemám čas. Ináč ale live act ako má byť – vokalistky, dychová sekcia, živá rytmika, našlapaní týpci pri mašinkách. Je to fakt mela. Sotva skončí „Good Luck“, zvoní mi mobil, čo je vskutku pozoruhodné, keďže mám zablokované prichádzajúce hovory. Automaticky siaham do vrecka, ale už na pol ceste mi dochádza, že to len začala „Right here’s the spot” ktorú mám nastavenú ako zvonenie (caller group – work). No, asi to bude tým, že ju mám rád a asi preto tu teraz spolu s ostatnými kričím vo vytržení...
Delirious!
Nakoniec predsa len vyberám telefón a nahrávam presne jednu minútu záznamu (audio only). Keď si to neskôr púšťam, je to len jeden obrovský vresk, z ktorého sa v polovici asi na 5 sekúnd vynorí familiárny riff. Zvukovo nepoužiteľné, atmosféricky veľmi výstižné. Schovám mobil, nech sa mi lepšie tancuje a opäť sa chystám zrevať z plného hrdla, keď akurát v tej chvíli jedna z big mamas (o ktorých bude čo nevidieť reč) zakričí:
All you people let me hear you make some noise!
V tej chvíli mám pocit, že som v správnom čase na správnom mieste a vôbec mi neprekáža pocit stádovitosti, ktorý ma opantal. Skôr naopak, s energiou davu vôkol tak výsostne pozitívnou ako tentokrát sa mu oddávam celkom rád. Viete, sú koncerty, koncerty a KONCERTY. Na tie prvé sa tešíte a niečo nevyjde – zvuk je na hovno alebo kapela nemá na živo ten drive ako ste čakali. Tie druhé sú štandard – všetko tak akurát, všeobecná spokojnosť. No a tie posledné, takých som zažil len pár –to sú tie, čo z vás spravia zanieteného fanúšika a obhajcu danej kapely a vydobyjú si miesto v sieni slávy pamätných okamihov hneď vedľa sexu vo výťahu :) Že k presne takým patrí aj táto show viem už po druhej skladbe. Pretože...
It’s electrifying!
A teraz k tým mamas. Priznávam sa bez mučenia, že čo sa týka estetiky ženského tela, nie som veľkým fanúšikom Rubensa a barokových kriviek, čo akú hojnosť predstavujú. Možno som len úspešným produktom reklamného brainwashingu a možno by som mal rovnaký vkus i v stredoveku, fakt netuším, keďže nedokážem očistiť svoju genetickú podstatu od nánosov civilizácie, ktoré vedno splývajú v jedno -terajšieho mňa mňamého (podľa vzoru seba samého - ©Marwin). Napriek všetkému, sú momenty, keď i na mňa vedia korpuletnejšie dámy zapôsobiť svojou energiou, sebavedomým vystupovaním a byť jednoducho sexi, kilá nekilá. A keď sú čírou náhodou vokalistkami Basement Jaxx a disponujú funky černošským hlasom, verte tomu, že tak aj pôsobia.
You can dance if you want to…
A tak tancujeme, smejeme sa, bavíme, nielen publikum, ale i samotná kapela. Toto nie je koncert, kde hviezdy zahrajú svoje hity a nechajú si vyhladkávať ego aplauzom – tu má človek pocit, že ich to baví práve tak ako nás. A pri živom vystúpení je len máločo väčšou devízou. Po tom, čo odznela Rendez-vu mám pocit, že nič lepšie už prísť nemôže. No, lepšie možno nie, ale rovnako dobré celkom učite. Na pódium prichádza afro-týpek (bližšie vám ho nepopíšem, sorry, rozmazaná šmuha, pamätáte?) a do nadupaných pulzujúcich podkladov začína dávať svoj rap. Kadenciu má slušnú, slová zapadajú do hudby ako ten najsamlepší sampel a gradujú s ňou ruka v ruke až k šialenému refrénu. Zisťujem, že hojdať sa v bokoch s občasnými končatinovými variáciami už nestačí a že sa mi nohy odliepajú od zeme (súčasne obe naraz, čo pri mojom štýle tanca vôbec nie je bežné). Zjednodušene povedané, skáčem a kričím, zatiaľ čo chlapík na pódiu robí to isté a završuje svoju nakladačku výkrikom:
Gotta jump‘n’shout!
A zasa raz som spokojný, že sa o dnešnú zábavu starajú profíci, ktorí svojmu remeslu fakt, ale fakt že rozumejú. Tak ako sa tu teraz rozpisujem, tak som vtedy nemal slov. Počas jednej z mála oddychových skladieb (tuším aj jedinej) máme s Marwin čas podeliť sa o dojmy. Presné vety si síce nepamätám, ale zhrnúť to viem. Nech mi to všetci mravokárci sveta prepáčia, ale sú chvíle, keď povedať o niečom, že to bolo strašne super nestačí, pretože v skutočnosti to bolo po p*či. Sorry.
Where’s your head at?
...zaznie do učičíkaného davu a zrazu je jasné, že pomalá skladba bola len pascou a pripravila pôdu pre finálnu smršť. Pódium i reproduktory praskajú po návalmi citeľnej energie a ľudská masa zasa raz skáče a čudujme sa svete, kričí, s Tomášom Batikom včítane. Z ničoho nič sa mi v pamäti vynára spomienka na koncert Metallicy v roku 1992, takisto v Budapešti (asi je tu nejaká dobrá geopatogénna zóna alebo čo), kde som ako 16-ročný skákal a kričal s rovnakou vervou. Kto by to bol povedal, že som stále schopný rovnakej intenzity. Príjemné zistenie o sebe samom, mne mňamom.
Bol to neuveriteľný koncert. Aj keď, slovo koncert sa mi v súvislosti s Basement Jaxx veľmi nehodí. Ako vraví New Musical Express: „Môžeme s istotou povedať, že ani tohto roku nerobí nikto lepšie PARTY ako the Jaxx!“
Takže party je to slovo.
A mne neostáva nič iné, než to potvrdiť, podškrtnúť a dvakrát sa pod to podpísať.
THE JAXX!
P.S. Ak sa náhodou divíte, prečo mi to trvalo tak dlho kým som to spísal, to preto, lebo som chcel nechať vychladnúť emócie a udržať si tak objektívny historický odstup :-)
