Všetko to odpáli loop vydávajúci nepretržité vysoké ááá. Taká tá zvuková vata v pozadí, čo si ju inokedy musíte vyhrabať spopod všelikerých bás, bících, perkusií, vokálov a rifov. Vzápätí nastúpia rezké (no fakt mi nenapadlo výstižnejšie slovo) akordy na španielke v rytme 125 bpm a skôr než sa nazdáte, hups, už sa na vás to šialenstvo rúti na plné pecky: basa hudie ru tu tu tu tú du, ru tu tu tu tú di tu (to fakt, môžete si to overiť) do veľmi šťavnato pojatého tuc tuc (Základný fakt č.1: Basement Jaxx majú VŽDY veľmi tučné tuc tuc, o čo vlastne do veľkej miery na žúre ide (podzátvorka – osobná poznámka – chcel som napísať na žúrke, lebo to slovo teraz letí, akurát som ho nikdy nepoužíval, tak neviem, asi by som mal, ak chcem byť kuul (podpodzátvorka - mať tak moje problémy... :-))
Tak teda, máme tam tú synthistenu, tučné tuc tuc a basu. Najlepšie momenty však stále ešte len majú prísť: hlboký brumkavý popevok, taký že dom dom dom (pauza) dom dom dom (pauza), domdá dom dá dadá dauauau, dúúú-at, du-at, du-a, ua-a, ouaeí-aj-ja, máte to? No a potom už len vokál, čo si predtým solídne uhol z hélia (rozumej vokodér) „I got you in my heart, I got you in my head, let’s make a rendez-vu…”, v druhej minúte flamenco vyhrávka, čo pomaly, ale isto prerastie do isto nie pomalého drhnutia nebohej gitary, to všetko za doprovodu pištiaceho, pochopiteľne gradujúceho sampla. Exhibujúci El Mariacchi vás chvíľu ponaťahuje v extatickom očakávaní ako žuvačku Hubba Bubba aby nakoniec, ako inak, (ne)milosrdne rytmicky vyvrcholil v zrýchľujúcom sa tempe roztočenej mince usádzajúcej sa na stôl.
No čo vám budem hovoriť, večný hit. A ak náhodou stále nie ste v obraze (či skôr v zvuku, čo by sa som sa teda strašne divil, keďže som to tak podrobne opísal :-)), vypočujte si to radšej sami.
Hej, to bude najlepšie. A ak náhodou zistíte, že sa vám to nepáči, len žiadnu paniku. To len znamená, že nie ste ja. Čo ste vlastne vedeli už dávno, takže sa nič nedeje. A bohvie, možno vás to niektorých i poteší.
Takže pohodička.
To však ešte nie je všetko, čo som chcel.
Cieľ dnešného článku je totiž dvojjediný. Okrem poukázania na úžasný party potenciál piesne Rendez-vu brixtonského dua Basement Jaxx, tvoreného Simonom Ratcliffom a Felixom Buxtonom (a ich mená sem dám aj napriek tomu, že ich zabudnete asi za 7 sekúnd :-)), sa chce (tento článok, ak ste sa v tej vete náhodou stratili, lebo, úprimne povedané, ja trochu hej) venovať najmä konkrétnej udalosti, ktorá ma prinútila posadiť zadok za počítač a všetko vám to tu teraz písať – teda show, ktorú som mal to šťastie na tohtoročnom Szigete zažiť.
Tak šup šup na druhú časť, ak chcete vedieť, ako to dopadlo.
