Tak ešte raz. Tieto vlaky píšem v riadku.
Sakra!
Tieto riadky píšem v poriadku.
Vo vlaku!
Tieto riadky píšem vo vraku.
Vo fraku.
Do pekla aj s neposlušnými prstami!
0:53 jazdného času (j.č.)
Cesta neprebieha ešte ani hodinu a mne sa už po hazardnej manipulácii s minerálkou podarilo uviesť do povedomia osadenstva vagóna úspešným poleptaním asi tak metra štvorcového pod sedadlami. Pochybujem, že niekto ocenil citrónovú príchuť "božskej" a jej vysokú priľnavosť. Ešteže ma vreckovky pohotovej spolucestujúcej a papierovými ručníkmi slušne zásobený záchod zachránili skôr, než si na nej začali mľaskavo pochutnávať nenásytné podrážky.
Áno, priznávam sa. Patrím k rozlievačom, okydávačom vlastného ošatenia a príležitostným rozbíjačom nevhodne umiestnených vecí. Beriem to ako prijateľnú daň za vcelku pohodový život.
1:35 j.č.
S uspokojením zaznamenávam,že traja zo štyroch okupantov našej štvorky sú vyzbrojení walkmanmi. Ten štvrtý, v ornamentami zdobenej veste a s ešte rustikálnejším motýlikom usadeným poniže majestátnych fúzov vo mne okamžite asociuje tirolského čašníka. Nie že by som bol niekedy v Tirolsku. Čítam Mládí v hajzlu (už asi 5-ty krát a s potešením zisťujem, že ešte stále funguje na zlepšenie celkového pocitu zo života), vyriešim stredne ťažké sudoku (podlieham módnym trendom) a úprimne sa pobavím kritikou masových naháčskych fotografií v novinách, podľa ktorej nemajú žiaden hlbší význam než selektovanie vytešených exhibicionistov a porovnávanie ich proporcií s vlastnými.
Bravo! Niet nad nahú pravdu!
2:27 j.č.
V okruhu susedských sedadiel zahliadnem už tretí .týždeň. Vzhľadom na fakt, že jeden presne taký istý sídli i v mojej taške, začínam cítiť duchovnú spriaznenosť so spolucestujúcimi. Teda okrem Tirolského časníka. Ten pred chvíľou zaspal a vzápätí začal vyludzovať zvuky balansujúce medzi chrápaním a dýchavičným fénom. Napriek tomu, že som obrnený slúchadlami, rytmické dychčanie infiltruje pieseň v mojich ušiach ako špeciálne zvukové komando. A hoci si spočiatku nie som istý, či to náhodou Roger Waters predsa len takto nenahral (ten má vždy ruchov a šumov habadej), vyčítavý pohľad paničky odvedľa, pravidelne sa zapichujúci Tirolskému časníkovi do rozďavených úst, ma utvrdzuje v mojom tušení. Zvyšujem volume na 25 a prepínam ekvalizér na S-XBS+ (rozumej extra super mega ultra dunivý bass)
2:44 j.č.
Kochám sa pohľadom na slnkom zaliatu Liptovskú Maru. Bože, to je ale klišé veta. Aj tak som ju napísal len kvôli slovu "kochám". To jediné má úroveň, podobne ako "kuchám", aj to je dobré. Akurát, že málokedy je čo kuchať. Nasledujúcu konverzáciu našinec veru nevedie príliš často:
"Čo robíš?"
"Ále, kuchám kurča"
"A kocháš sa tým?"
"Ani veľmi nie."
"Tak nekuchaj a kýchaj na to!"
Dobre, dosť bolo sprostostí. Poďme ďalej.
3:19 j.č.
Tirolský čašník sa zobudil a už asi polhodinu vytrvalo telefonuje. Podľa zvýšenej teploty hlasu súdim, že na opačnom konci frekvencie (ak vôbec frekvencia nejaký koniec má) tróni jeho polovička. Ako prevenciu pred nevyžiadanými informáciami intímneho charakteru opäť zapínam walkman a Audiobullies ma zbavujú zbytočných problémov. Chlapík oproti v tričku s nápisom "Body piercing saved my life" a obrázkom ruky priklincovanej na kríž posúva svoje nohy bokom, čo bleskovo využívam na instantný strečing stuhnutých končatín. Dnes však nie je boj o priestor až taký ľúty ako zvyčajne. Dokonca ani Tirolský čašník si neuzurpuje sporné stredné operadlo pre seba, hoci vyzeral byť presne ten typ. Zatiaľ sa kamarátsky delíme. Kto by to bol doňho povedal.
3:55 j.č.
Začínam byť obklopený telefónnymi maniakmi. Slečna oproti sa prebrala z vlakom indukovanej letargie a čochvíľa dusí klávesnicu svojej Nokie. Zamilovaný pohľad na displej pri každom pípnutí a blažený teľací úsmev dávajú tušiť, že sa práve nachádza v epicentre sms-kového flirtovacieho ošiaľu. Tak veľa šťastia. Nech sa darí.
4:10 j.č.
Na voľné sedadlo krížom cez uličku sa práve zložil chlap. Nie, nie, nie, vy mi nerozumiete, nie chlap, ani nie CHLAP, ale CH-L-A-P.Predstavte si dvojmetrového obra typu Dolf Lundgren, so slnečnými okuliarmi, melírom uväzneným v cope a v bielom tielku, do ktorého si svoj poctivo vydretý hrudník a bicepsy veľkosti môjho stehna narval zrejme heverom. Som ním fascinovaný napriek tomu, že sa pri pohľade naň veľmi zvláštne. Doslova úzkoprso.
Z akéhosi nejasného dôvodu mám pocit, že tento ubermensch .týždeň veru nevytiahne. Nie že by som sa chcel cítiť intelektuálne nadradený, ale musím si čímsi vykompezovať jeho zjavnú telesnú prevahu. Vzaté čisto darwinisticky by som totiž medzi ľuďmi ako on neprežil ani deň. V porovnaní s ním mi aj Tirolský čašník zrazu pripadá ako môj človek. Minimálne aspoň ako rovnaký živočíšny druh.
5:20 j.č.
Nejako to dnes rýchlo ubehlo. Vystupujem z vlaku. Teda vlastne, vystúpil som už pred pár dňami. Odvtedy som zažil množstvo iných vecí a teraz len končím prepisovanie tohto článku. Taká je pravda. Tak ešte jednu vetu a idem spať.
Majte sa pekne.
