Vo chvíľach, keď sme boli celé hodiny sústavne bombardovaní obrázkami vodnej skazy a desiatkami osobných tragédií v priamom prenose, väčšina z nás cítila najmä ľútosť. V priebehu pár týždňov sa vyzbierali neuveriteľné peniaze a my, ľudia, sme raz zasa raz mohli mať zo seba dobrý pocit. Koniec koncov, za všetko mohla nevyspytateľná príroda (Boh, podľa svetonázoru) a my sme predsa predviedli ukážkovú solidaritu.
A potom sa prihodí niečo podobné ako včera a pripomenie nám, že máme i iné, o dosť horšie vlastnosti, pred ktorými je neradno sa schovávať.
Pripomenie nám, že je omnoho tažšie byť dobrým než zlým, pretože to prvé obmedzuje a zaväzuje, zatiaľ čo to druhé vám ponúka dvojnásobne možností, ktorým je ľahšie podľahnúť.
Medzi inými napríklad položiť bombu medzi ľudí, keď vám došli argumenty.
Môžete sa tváriť ako najpočestnejší otec rodiny, naširoko sa usmievať všade vôkol, to všetko môžete i keď ste teroristom a o to ťažšie je vás odhaliť. Dobro, na druhej strane, sa len málokedy maskuje za zlo, aby dosiahlo svoje, hoci by to nebolo niekedy na škodu. Nie je to akosi v súlade s jeho podstatou.
Teda vôbec.
A o to ťažšie to má.
Úprimne povedané, neviem ako a či vôbec sa ľudstvo dokáže zbaviť svojej temnej stránky, koniec koncov som len jeden z mnohých a zdá sa, že to chce kolektívnu snahu. Možno som skeptik i preto, že podľa seba súdim iných a aj ja si niekedy rád spestrím svoj "dobrý" život niečím "nie celkom kóšer". A hoci súhlasím s názorom, že vnímanie toho, čo je dobré a čo zlé je častokrát len otázkou spoločenských konvencií a historického vývoja, vo veci vraždenia iných ľudí mám jasno. Stačí, že si uvedomím, ako veľmi mi záleží na vlastnom živote a predstavím si, že ostatní to majú takisto.
Tam moje osobné zlo končí bez debát.
Ako raz písal Isaac Asimov, "Násilie je posledné útočisko pre neschopných." A tomu fakt verím.
